(Celý výjav zrazu premení sa na taký, aký obsahovala ôsma scéna. Adama opät vidno, ako opiera si hlavu na stôl Keplerov; Lucifer ako famulus stojí pri ňom a uderí ho po pleci. - Brieždi sa.)

LUCIFER
Stínačka na tento raz vystane.

ADAM (pozdvihnúc sa s miesta).
Ó, kde som, kam sa dely moje sny!?

LUCIFER
S omamom uletely, radostný
môj majstre.

ADAM
      Tedy v podlom veku tom
pre zostárlu hruď omam len je v stave
dač stvoriť veľkého? Mne pred zrakom
ký slávny obraz rozkrýdlil sa práve!
Ba slepý je, kto neporozumie
tej iskre z Boha, keď aj krvi na nej
a blata náter z borby prekonanej.
Jak obrovský bol jeho hriech a s ním
jak o vzrast i ctnosť jeho závodila,
a oboje jak bolo podivným,
bo znamenie im vytlačila sila!
Ó, prečo som sa zbudil? preto, bych,
sa obzerajúc, lepšie porozumel
kol nedorastom doby s hriechy ich.
skrytými v smavých tvárí podvíku,
a so lživými ctnosťmi návyku.

LUCIFER
Nu, známy mi je taký rozlad, áno,
čo po opoji zavítava ráno.

EVA (vystúpiac s besiedky)
Ta odo mňa, preč! tedy neklamal
podozrivosti vlastnej hlas ma, ty sa
opovažuješ až ma vyzývať,
by stala som sa vražedlnicou
manžela svojho. Za tak ošklivého
počinu schopnú máš tú, o ktorej
lžeš, že je tvojho srdca ideálom.

DVORAN
Pre Boha, tichšie, moja premilá,
ak zbadajú nás, ešte pohoršenie
ver’ zapríčiníš.

ADAM
      A tie ženy dve
či tiež len boly snom? Lež čo to vravím?
ženština jedna vo dvoch podobách,
sa striedajúcich v smysle môjho losu
ortieľov búrlivých, jak vlna hen,
čo teraz skvie sa, teraz ztemnie zas.

EVA
Á, tak: - nuž hlavnou vecou u teba
je pohoršenie! - jakže zajímal by
ťa ináč hriech v tom jeho úkryte,
ty pokarhania netrpiaci rytier!
Och, žiaľ, vy dotiaľ posmech strojíte
si zo ženskej, až írečitý odkaz
panenskej ctnosti svojej odhodí
sťa predsudok, a potom s úškrnom
hľadíte na ňu zľahčujúcim ako
na svojho hriechu podlý prostriedok.
Preč odo mňa, preč, nech viac neuzrem ťa!

DVORAN
To prehnanosť zas. Terčom posmechu
budeme, s takou tvárou sviatočnou
sa prizerajúc tejto každodennej
záležitosti. - My sa vidíme
i napozatým, usmievajúc sa
a laskajúc, a o tom, čo sa stalo,
ni slovíčkom sa viacej nezmieňac.
Nuž, dobré ráničko vám, pani moja! (Odíde.)

EVA
Hach, mizerák! - I tu som, ajhľa, tu,
hriech na svedomí, v očiach slzí nával. (Odíde.)

ADAM
Tak tedy sen bol len, i konec mu.
Nie všetkému však! Vidy mocnejšie sú
od planej hmoty. Túto zbúrať môž’
násilie, oné večne budú žiť.
A ja ich uvidím, tie moje sväté
idey, rozvíjať sa ani kvet
velebne, očíšťať sa stupňovate,
až, pomaly bár, zaplnia kol svet.

LUCIFER
Deň, majstre, pokročil, ťa učebná
hodina čaká: nepokojne sa už
hromadí mládež, z tvojej múdrosti
by postrehla to dáke slovíčko.
(Potiahne na veži hvezdárne pripravený zvonec a zacengá.)

ADAM
Ó, neposmievaj sa mi, nevysmievaj
ma pre vedenie! musím pýriť sa,
keď preto vychvaľujú ma.

LUCIFER
      A či
nevyučuješ toľkých znamenitých
šuhajcov?

ADAM
      Ja ich nevyučujem,
len utváram ich, podľa slov tak, ktoré
nechápu, ale ani nemajú
rozumu, to či to by konali.
Bezumec díva-diví sa a verí:
peknými tými slovy ducha že
vyvolávame; kdežto iba lesť
je celé, podvod, takto uzakrývať
môcť kadeaké kúsky kaukliarstva.
(Jeden z učeníkov v tom rýchlym krokom dôjde a vybehne na pavlač.)

UČENÍK
Ku sebe ráčils’, majstre, pozvať ma,
mi sľubujúc, že moju zvedochtivosť
ukojíš, a mne hlbšie dovolíš
do vecí nazreť, než jak pre iného
za cieľuprimerané držíš to.

ADAM
Hej, pravda, pravda: tvoja pilnosť je
tak výtečná, že na tú výhodu
úplne slušne prechováva právo.

UČENÍK
I tu som, hľa. Až chvie sa od túžby
mi duša, nahliadnuť môcť do dielne
prírody, všetko lepšie vedeť chápať
i užívať ho lepšie, panujúc
pri povedomí svojho vrchnostenstva
tak v hmotnom svete, ako v duchovnom.

ADAM
Priveľa žiadaš. Atóm sveta, jak
bys’ prehliadnuť znal veľkolepý celok?
O panstvo prosíš, prosíš pôžitku
i vedenia. Nech by sa pod ťarchou
ich nesborila hruď ti a to všetko
bys’ dosiahol, tož Bohom bys’ sa stal.
Mieň želaj si, a snáď ho dosiahneš.

UČENÍK
Tak ktorýkoľvek z tajov vedenia
mi rozlúšť, veľký mužu, ja len vyhrám
s tým, lebo cítim, nič že nechápem.

ADAM
Nuž dobre tedy, vidím, práve ty
si hoden toho zvlášť, i uvediem ťa
do najskrytejšej jeho svätyne;
vidz skutočnosť, jak ja ju spatrujem.
Lež nestrežie-li niekde poslucháč
nezasvätený? lebo totá pravda
je hrozitánska, usmrcujúca,
nech medzi ľud tak zajde v dnešnom svete.
Veď prijde čas, och! bárby bol už tu,
keď po uliciach budú rozprávať
si o nej, ale vtedy ani ľud
nebude nedospelý. Teraz podaj
mi ruku, čomu porozumieš, že
to nevyzradíš. No tak! Tedy čuj!

UČENÍK
Ó, jak sa trasiem od túžby i bázne…

ADAM
Čos’ mi to riekol, synku, prvej?

UČENÍK
      Že
čo do podstaty ale ničoho
nechápem.

ADAM (s opatrnosťou).
      Nuž-hľa, vidíš, ani ja, -
a uver mi, že ani žiaden iný.
Je múdroslovie iba básnictvom
tých vecí, o nichž ešte nemáme
poňatia. A ver’ medzi ostatnými
tá náuka je ešte najkrotčia,
bo osve len sa baví potichy
stred svojho sveta, vymaľovaného
prízrakmi všakými. No bez počtu
má ona iné také spoločnice,
čo s vážnou tvárou kreslia po piesku,
tú čiaru vírom pomenujú ti,
kruh svätyňou, že už-už zchachoceš sa
na veselohre, keď si nahliadol,
jak hrozne prísny výčin celé je.
Bo pokým s hruďou v tiesni na zádrh
a osŕkajúc, každé vyhýba
tým prášnym kresbám, tu-tam čupí klepec,
a odvážlivca, čo ho prestúpi.
krvavým srazí pádom. Takéto
bláznovstvo stáva, vidíš, ustavične
nám v ceste, sväto-svätou pietou,
ochraňujúcou moc už stanovenú.

UČENÍK
Ach, rozumiem ti, rozumiem; a či
tak bude večite?

ADAM
      Raz smiať sa budú
na všetkom. Štátnika hen, ktorého
sme veľkým zvali, ortodoxa, jehož
na spôsob modly obdivovali
sme úctyplne - za komediantov
ich pováži svet po nás, jaknáhle
na tie ich miesta pravá dostaví
sa veličina, oná jednoduchá
a prirodzená, ktorá iba tam
dá preskakovať, kde je jama, tam len
vyznačí cestu, otvorený kde
i priestor k tomu je. A nauke
tej, čo včuľ vedie k šialenosti svojím
spletitým stavom, trebárs nik sa jej
nebude učiť, porozumie každý.

UČENÍK
To tedy tá reč srozumiteľná,
ňouž hovorili apoštolovia.
Lež ak je všetko iné haraburdím
aj, nezaber mi viery v umenie.
A tomuto sa vyučiť preds’ treba
vždy pravidla.

ADAM
      Aj umelectva je
dokonalosťou najvyššou, keď sa
tak uschová, že nezbadajú ho.

UČENÍK
Nuž a či vari pustom pri skutočnu
mám zastať? Idealisovanie
preds’ nášmu dielu ducha dodáva.

ADAM
Tak je, tak, ono vlieva ducha veň,
čo s prírodou ho robí rovnoprávnym
a na stvorenú bytosť zároveň
mu dáva vyspieť zosobnením zjavným:
bez nehož ináč dielo bolo by
len slátaninou mŕtvej výroby.
Toho sa neboj, pokým zvidinuješ,
že živúcu kol veľkú prírodu
dák prelstil si a nad ňou triumfuješ.
No pravidlo, vzor, čo je pôvodu
akého, stranou pusť: nech spočíva.
V kom sily jesto a Boh prebýva,
ti rečniť bude krásne, skaly kusy
oživí dlátom, abo spievať musí:
ak bolí v duši ho, jak zápače
tam mrak, tak srdcolomne zaplače,
či vyjasní sa tvár mu do smava,
keď rozkoše zas opoj vyspáva.
A trebárs novú zarazí aj cestu,
s istotou zajde, cieľ kde, k tomu miestu.
Tu z diela jeho, v ktorom ducha sýtosť,
pravidlo nové schystá, vykrámi,
sťa putko čajs’, no nikdy krýdlami
pre nízke plemä trudná odťažitosť.

UČENÍK
Och, čo si tedy počať, majstre môj,
daj úpravu mi! Ktorý toľko nocí
som vedám posvätil, či stal som sa
len hlupákovi podobným, a všetka
tá moja práca bola daromná?

ADAM
Nebola daromná, bo práve toto
ťa oprávňuje, teraz už bys’ ty
povrhol všetkými jej vábami.
Kto ešte nezrel v oči protivenstvu,
ak zpätkuje, je chabec. Zkúsený
bojovník smelo vyhne škriepnikovi,
ku dokázanej jeho smelosti
viac podozrenie nemá prístupu.
Nu, pochyť tieto zžlklé pergamenty,
tie folianty, na nichž pleseň ľpie,
a na oheň šmar všetky! Ony to
dávajú zabúdať nám na chôdzu
o vlastných nohách, i nás ušetrujú
v premyšľovaní. Ony minulých
dôb prenášajú vady v nový svet
sťa predsudok: zlý zárod, horší plod - Na,
na oheň s nimi! a von do svobodna…
Nač bys’ sa učil, včera jak i dnes,
vždy tomu, že čo je spev, aký les,
až život odtečie ti bez radosti
stred štyr stien izby, ktorá prach len hostí?
Či za tak dlhý máš ten život, že
až po svoj hrob sa učíš teórii?
My vedno škole ,s Bohom’ povieme:
ružová teba voď si tvoja mladosť
ku slnka lúčom, k piesňam, z ktorých radosť
ti vzplane, ako kvieťa zo zeme;
mňa ale veď ty, geníj pochybný,
do sveta nového, čo rozvije sa,
keď velikého muža ideám
tak srozumie a okrýdlené slovo
skrývanej dosiaľ pripne myšlienke,
na kliatych troskách skydlých srúcanín.