(Prázdeň. V ďaleku vidno okrajok našej zeme, kamdiaľ sa umenšujúci, až iba ako hviezda predíde, zamiešaná medzi ostatné. Scéna počína sa pološerom, ktoré pomaly zhustne na čiernu tmu. Adam ako starec, spolu s Luciferom v letku.)

ADAM
Náš závratný let, povedz, kam nás nesie?

LUCIFER
Nuž či sí nežiadal si, zbavený
raz škváru, do vyšších sa dostať kruhov,
zkaď, akže som ti dobre rozumel,
vraj, príbuzného ducha počul si
reč?

ADAM
      Pravda je, no za tak otupnú
nepredstavoval som si ku nim cestu.
Tá priestraň kol je taká pustá a
tak cudzotná, jak keby svätokrádca
bol chodil v nej. A v mojich prsách boj
dvoch pocitov sa kláti: cítim totiž,
jak podlá je zem, vznešeného že
mi ducha zatvára, i vydieram sa
z jej kruhu s prudkým úsilím; však zas
i želiem za ňou, je mi do plaču,
ma bolí, že som odtrhol sa od nej.
Ach! Luciferu, obzri sa len zpät
na našu zem: jej kvieťa ponajprv
nám zmizlo s očú, zatým chvejivé
hôr vetvovie; mne dobre známy vidiek
so stými jeho miesty milými
na bezvýraznú sploštel pláňavu.
Čo zajímavé bolo, rozplynulo
sa všetko. Teraz už i úskalie
na planú scvŕka hrudu, hromonosná
mrákava, v ktorej svätú prímluvu
tam dolu tuší pospolitý človek
i ľaká sa jej zavše, na aký,
ľaď! rednateje výpar mizerný.
Nesmiernosť mora burácajúceho
kam, kam sa dela? šedou škvrnou ľpie
na guli, ktorá otáčajúc sa
a vrtiac, frčí neustalým letom,
sa tratí v roji million spoločníc:
a totá bola naším celým svetom.
Och! Lucifer, a potom ona, vidz,
i ona… I jej pre tú našu postať
za nama bolo treba pozaostať?…

LUCIFER
S povýšeného nášho hľadišťa,
už darmo, najprv pôvab unikne
pozoru, potom velikosť a sila,
až nepozbudne nám nič iného,
jak suchoparná mathesis.

ADAM
      Toť, hviezdy
zaostávajú za nama, a ja
nevidím nikde cieľa, prekážky
nepociťujem. Bez lásky a boja,
ej-haj, čo stojí bytie? Lucifer!
mráz prechodí ma.

LUCIFER
      Jestli iba potiaľ
trvalo tvoje veľké rekovstvo,
tak zkärujme zpät v prachu ihrať sa.

ADAM
Kto toto vraví? - napred tedy, napred!
Len dotiaľ bolí, pokým naskrze
sa nepretrhne, ktorá viaže k zemi
ma, každá stuha. Ale, hach! čo to,
môj dych sa úži, opúšťa ma sila,
vedomie sa mi mätie? naozaj,
viac od bájky by Antäus bol, ktorý
žil do tých čias len, pokiaľ stýkal sa
so zeme prachom?

HLAS ZEMSKÉHO DUCHA
      Hej, viac od bájky.
Ty poznáš ma už, ducha zemského,
len ja že dýcham v tebe, môžeš vedeť.
Tu zábradlie, kam siaha moja moc,
nie ďalej: vráť sa, žiješ - prekroč ho,
a zničený si, ako živočích
tam nálevník, čo v svojej kapke vody
si šprihoce. Tou kapkou je ti zem.

ADAM
Sprotivím sa ti, darmo strašíš ma,
to telo na mne je snáď tvoje, duša
v ňom avšak je mi vlastná: myšlienka
a pravda, áno, nekonečné sú,
aj prvej boly ony, nežli tvoj
svet hmoty.

HLAS ZEMSKÉHO DUCHA
      Vypínavý človeče!
no pokús sa: a hrozným skydneš pádom.
Či prednejšia je vôňa od ruže,
podoba nežli telo, od slnca
ten jeho papršlek? Och! kebys’ videl
tú svoju sirú dušu v nesmiernej
sa krútiť prázdni, ako hľadá smysel
a výraz vôkol, v cudzom svete tom
a nadarmo, i necíti už potom
ničoho viacej ani nechápe:
ver’ zdúpnel by si. Lebo každý pojem
a každý cit, čo v tebe pne sa, je
vyžiarovaním iba skupiny
tej hmotnej, ktorú svojou zemou zveš,
a ktorá jestli inou by sa stala,
viac nemohla by ani jestvovať,
i s tebou spolu. Krásu, špatu, spásu
a peklo iba môjmu duchu si
odťažkom ujal, duchu, tvojej malej
čo domoviny riad-sklad previeva.
Ó! čo je totu nesmrteľnou pravdou,
je v inom svete asnáď nesmyslom.
A nemožné je prirodzené snáď.
Tiaž nejestvuje, nehýbe sa bytie.
Čo povetrím tu, hádam hlasom je
tam, a čo sa tu dobí-hráni v kryštáľ,
môž’ byť, že tam sa vzrastom rozkladá.

ADAM
Oj, nezvikláš ma, môj duch vozvýš razí
si cestu.

HLAS ZEMSKÉHO DUCHA
      Adam! Adam, posledná
sa blíži chviľka: vráť sa, na zemi
vyniknúť môžeš velikáňom, kdežto
ak z veškerenstva pevnej obruče
vytrhneš svojho bytia ohnivko,
ti nestrpí Boh, bys’ sa priblížil mu -
i zahubí ťa mrvou vo vetre.

ADAM
A či ma beztak nezhubí raz smrť?

HLAS ZEMSKÉHO DUCHA
Nevyrec týchto jalových slov z huby
lži prastarej, nie, nepovedz ich tu
v duchovnej ríši - celá príroda
by sa ich zhrozila. Je posvätná to
tajomstva pečať, Pán ju výlučne
pre seba vyhradil. Ni vedenia
jablko ono tam nebolo v stave
jej otvoriť.

ADAM
      Tak otvorím ju ja.
(Ďalej ulietajú. Adam v tom vykríkne a zmeravie.)
Po mne je!

LUCIFER (zchechtajúc sa).
                  Tedy zvíťazila stará
lož.
(Keď Adama odstrčil od seba.)
      Toto pánča-bôža teraz už
môž’ kolotať sa v prázdnom priestranstve,
jak obežnica nová, na nejž snáď
zas pre mňa život rozvije sa.

HLAS ZEMSKÉHO DUCHA
      Privčas
tá škodoradosť ešte, Lucifer!
Len čo sa tkol on sveta cudzieho,
nič viac; bo z môjho kráľovstva tak ľahko
vyraziť nejde. - Rodný prívet ťa
zve, precítni, môj synu!

ADAM (prichodiac k sebe).
      Žijem zas.
To cítim, lebo trpím; ale ešte
i utrpenie slasťou chutná mi,
tak úžasné je obrátiť sa v nivoč…
Ó, Lucifer! zpät na zem zaveď ma,
keď bojoval som márne toľko ráz,
nech znova bojujem, a budem šťastný.

LUCIFER
A po tých mnohých zkúškach úfaš preds’,
že tvoja ďalšia borba nebude
daromná? i že cieľa dosiahneš?
Skutočne, táto neoblomná myseľ
detinská patriť môž’ len človeku.

ADAM
Nie, ani zďala nepriťahuje mňa
takýto prelud pošetilý; viem,
že cieľa ešte sto ráz nedôjdem.
Nič nerobí. Veď čo je vlastne cieľ?
Cieľ je smrť, život borba mne už známa,
a človeka cieľ táto borba sama.

LUCIFER
Naozaj roztomilá útecha
to; ešte keby aspoň slávnou boja
idea bola, hodna trudu, znoja,
však zajtra obrátiš už v posmech a
žart, o čo dneská zápolíš tak rád:
i detskou bolo hračkou, rozmar púhy,
čo rozohrialo hruď ti teplom túhy,
nadšením unieslo ťa - Či si, ľaď,
nevykrvácal v chäronejskej pláni
upadlej voľnosti to za obrany,
a s Konstantinom nebojovals’ spolu,
bys’ pomôhol mu sveta ku prestolu?
Čis’ nezahynul ako mučeník
a pozdejšie zas, vedou ozbrojený,
či proti viere v tomže rozhorlení
nezastal si si v nepriateľský šík?

ADAM
To pravda, pravda; ale všetko jedno
mi, akokoľvek hanebne a biedno
uviazla moja vida, pútnika
unášajúca, vtedy predsa vzala
ma na ramená, oduševňovala:
i tak, hľa, bola svätá, veliká.
Na jedno je, či v kríža podobe
alebo talár oblečúc si vedy,
pod svobodienky jasnou zástavou
či ako spupná horemyseľnosť
vše pôsobila, zdrtiac protivenstvo:
leda si pomkla napred človečenstvo.
Ó, na zem tedy zpiatky, moju zem,
zvrieť novou snažbou, v pôtky zabŕsť nové! -

LUCIFER
A zabudols’ už slová vedomcove,
kde vypočítal celkom nestranne
a bez chybky, o štyri tisíc liet
že na krkošku zamrzne tvoj svet,
a každá borba-tvorba zastane?

ADAM
Ak tomu naša nevzopre sa veda.
Lež ona, prísna, pomýliť sa nedá:
vzdorovať bude, cítim to a viem.

LUCIFER
A potom? čiže jesto borba, veľkosť,
jest sily v tomto svete strojenom,
čo iba rozum usporiadal si
zo svojich teóríj, a ktorý sám mal
si príležitosť pozorovať prv?

ADAM
Len nech on zachová zem, pomine
sa tiež, jak všetko, svoje povolanie
čo vyplnilo: a tu opäť vzplane
idea, čo jej vdýchne života.
I zaveď zpät ma! zaveď, horím už
nedočkavosťou, v duši žhavú muku:
bych spatril, akú novú za nauku
na kline zachránenej zeme-matky
sa zapaľovať budem -

LUCIFER
      Tedy zpiatky!