(Sňahom a ľadom pokrytý vrchovatý, bezstromý kraj. Slnce akoby rudá, bezpaprská guľa stojí medzi strapy osuhliny. Pochybné svetlo. V popredí medzi niekoľkými zakrpatelými brezami, jalovcom a kosodrevinou eskymácka chatrč. Adam, ako cele dolámaný kmeť, o palici schodí s pohoria spolu s Luciferom.)
ADAM
Čo brúsime po tomto nekonečnom
v sneh zapadnutom svete, na nás kde
smrť prázdnyma sa díva okáľama?
Len tu i tu ak tuleň preruší
vše mŕtve ticho, čľupnúc do vody,
keď uľakne sa hluku našich krokov;
kde i tie rastliny už ustaly
zápasiť o duh, zakrpatelý
kriak zachvieva sa medzi lišajníkmi,
a mesiac s obličajom ako meď
červeným kuká cez hmlu z osuhle
sťa lampa smrti do hrobovej jamy. -
Ta zaveď ma, kde palmy zkvitajú,
v ten domov slnka, vône krásny, milý,
kde človeka duch zplna rozvil sa
na povedomie všetkej svojej sily.
LUCIFER
Veď tam sme. Táto guľa krvavá
je tvoje slnce, pod nohami nám
sa páše rovník zeme. - Inu, veda
nezvíťazila nad jej osudom.
ADAM
Ký strašný svet! len na zomretie súci.
Neoželejem, čo tu zanechám.
Ach, Lucifer! kto kedys’ u kolísky
tam stál som človeka, kto, cele blízky,
som zrel, jak veľkej budúcnosti sľub
nádejeplný kolembal sa v nej;
kto toľké jeho pôtky radom všetky
som prebojoval, - na ten ohromný
hrob, na ktorýžto plachtu smútočnú
hodila príroda, keď zahľadím sa,
zabratý v ťažkú dumu, prvý ja,
i posledný už človek na svete:
to rád bych znať, jak padlo moje plemä?
či vo statočnej borbe životnej,
na veľkolepý spôsob - a či psotne,
tak s pokolenia na pokolenie
len zakŕsajúc, opak veľkosti,
a nehodno ni slzy ľútosti?
LUCIFER
Ah, ah! Nuž, akže márnomyseľne
na svojom veľkom zakladáš si duchu,
jak milerád už voláš silu tú,
čo v krvi dáva v tepnách biť, a mladú
hruď rozopína v službe vidiny;
tak nežiadaj si ešte napokon
i ako svedok zastať u smrteľnej
postele svojej. - Táto hodinka
veruže-veru divným prezeraním
je účtov, zhotovených bez gazdu.
Uložnicová páľa zaplaší
ti pálčivosti žitia liskotavé
obrazy všetky: potom kto ho zná,
čo bolo pravé. Záverečného
zápasu nárek malicherný: toť, hľa,
ten hrozitánsky chachot výsmešný
na summe námah nášho života.
ADAM
Tak prečo radšej nezahynul som
pri plnom sily pocite i duše
tam vo výšach, jak takto počúvať
mať náhrobný svoj nápis, neúprosná
čo ľahostajnosť ducha jednoho
mi skladá, ktorý v mojich zápoloch a
na mojej smrti nemá účasti!
LUCIFER
Zas poznávam ti vlastné plemeno
v tých tvojich slzách, nimiž doprevádzaš
obudu svoju z ľúbych marení
na čistý pochop. Ale spokoj sa,
veď žije ešte tvoje plemä. Pozri,
i tamto stojí ešte akiste
príbytok ľudský; domáci pán, aha,
tuliti práve z dverí vychodí!
(Eskymák vykroči z koliby, vychystaný na lov na tulene.)
ADAM
Čo? táto zakrnelá podoba,
potvora táto mala by byť mojej
veľkosti samozvaným dedičom?
Och, nač si mi ho, načo, Lucifer,
dal spozorovať!? vskutku, potecha
to horšia, nežli bol môj zármutok.
ESKYMÁK
Tož predsa len sú ešte bohovia
nad nami? ľaľa, ukázali sa mi.
Však kto vie, či sú dobrí a či zlí?
Hu, ujdem im, to najistejšie. (Chce sa utiahnuť.)
LUCIFER
Postoj
na slovo!
ESKYMÁK (padnúc na tvár).
Milosť, pane! Prvého
tuleňa, čo ho chytím, žertvujem ti,
len vyslyš ma, ach, a ma nezahub…
LUCIFER
Čo za právo máš nad tým tuleňom,
že jeho žitím vykupuješ svoje?
ESKYMÁK
Že smôžem ho: veď vidím, navôkol
jak švižná ryba červa požiera,
rybu zas tuleň, a ja tuleňa.
LUCIFER
A veľký duch sa zrovna živí tebou.
ESKYMÁK
Viem, viem, no krátky čas, v ňomž hýbať sa
mi, trvať dáva milostive, čas ten
krvavou zakupujem obeťou.
ADAM
Ký chabý názor!
LUCIFER
A či robil si
ty iné? Medzi vama iba ten
je rozdiel, on že tuleňa, a ty si
človeka obetoval božstvu, ktoré
utvoril si si vlastný na obraz,
jak on zas k svojmu.
ESKYMÁK
Badám, hneváš sa,
a cítim ver’ aj, prečo. V svojej biede
že opovážil som sa povzdychnúť
k dobrotivému bohu slnka, ktorx
nepýta pre seba, len dáva vždy,
a ktorý podľa našej starej skazky
i tu raz panoval. Ó, odpusť mi!
a prekľajem ho, áno, naveky.
ADAM
Aj, veľký Bože, shliadni s vysoka
a pýr sa, aký mizerný je človek,
to arcidielo tebou stvorené!
ESKYMÁK
Ej, veľmi hnevá sa tvoj tovariš;
i on je hladný?
LUCIFER
Ba že nenie hladný,
sa práve preto durdí.
ADAM
Aké to
a nevhod strúžeš vtipky jalové!
LUCIFER
To pravda, nie vtip. Tvoje mudrovanie
je rozumkárstvom najedeného,
kým tvojho druhovo tu žalúdka je
vylačnelého filosofiou.
Nie, dôvodami jeden druhého
nepresvedčíte; ale dohodnete
sa zaraz, akonáhle vyhladneš
ty alebo on keď sa nasýtil.
Hej, istotná vec, trebárs ako hútaš,
vždy zviera vo vás prvé je: i len
keď toto rúče ukojiť si stačil,
sa vzchápe človek, aby pyšno ráčil
tým zhŕdnuť, čo mu prednou podstatou.
ADAM
Reč dôstojná to teba, Lucifer,
čo všetko sväté so škodoradosťou
do pozemského prachu sťahuješ.
Nuž či už každá veľká idea,
čin šlachetný je iba parou našej
kuchyne? abo takej dákejsi
sú okolnosti spozdilými plodmi,
ichž do jedného slepých niekoľko
ničomnej hmoty zákonov to v pohyb
uvádza a ich drží na svorke?
LUCIFER
A či je ináč? Vari myslíš si,
že Leonidas padne v Thermopylach,
nech miesto toho, že sa brnavou
polievkou živí v takej republike,
čo ešte nemá ani peňazí,
on v lukullskej tak ville pochlipkáva
si sladký opoj všetkých rozkoší
východu? Abo hádam zomre Brutus,
nech domov pelia k švárnej Porcii
a podráždenosť z bitvy vypočinie
si po prvom tam dobrom obede?
Jak množí sa hriech, jak ctnosť šľachetná?
či nie vzduch stuchlý, núdza rodičmi
splodily toho, a nie slnka pablesk,
šíro-prsnatá svoboda zas tú,
vospolne v diaľnom-pozdnom potomstve
tak prenášajúc seba dedictvom
dľa podoby i ducha? Koľkí rekli,
že zúčtovali sami so sebou,
a na zajbližší strom sa obesili;
no jestliže ich nadarivšia sa
nepovolaná odviazala ruka:
už najnovší ich so životom styk
im zabudnúť dal na porátanie.
Ak veľký Huňad v lone ľudu sebe
neprístojného uzre svet, nech tieň
saracénskeho šiatra chvie sa mu
tak na kolíske: čo by z prvého
hrdinu bolo kríža? Abo Luther
ak pápežom sa stane náhodou,
a Lev zas učbárom kde na nemeckom
všeučelišti: kto zná, tento či
nereformuje podobne, a onen
nemece strely kliatby hromové
na rozvratného odvážlivca? Čo
z Napoleona bude, jestli hrdú
mu cestu jedného tam národa
krv nevyhladí svojím prívalom?
Snáď zpuchrie v smradľavej kde kasárni.
ADAM (Luciferovi ústa pridržiac).
Nie viacej! všetko, čo len rozkladáš tu,
tak jednoduchým zdá sa na oko,
tak pravdivým: no tým je škodlivejšie.
Povera iba hlupca zaslepí
vše, ktorý beztak nepocíti ducha,
čo prostred nás sa rušia, pôsobí;
však svojho brata poznal by čo lepší,
len keby totá tvoja studená
nauka počty nezabíjala ho.
LUCIFER
Tak rozprávaj si s tvojím súdruhom,
veď nezaškodí maličká ti ešte
lekcia z vedy samopoznania.
ADAM
Či mnoho vás tu ešte živorí
na tomto vidieku?
ESKYMÁK
Ej, mnoho veru,
viacerí, ako tuhľa na prstoch
som v stave spočítať. Síc pravda, mojich
súsedov som už všetkých vykántril,
však darmúčko, vždy prikvitajú noví;
a tak je skrovné plemä tulenie.
Akže si boh, sprav, prosím pekne, menej
by ľudí bolo, a viac tuleňov.
ADAM
Lucifer, poďme, bolo toho dosť!
LUCIFER
No aspoň jeho ženu pozrime.
ADAM
Nechcem jej videť. Lebo akže klesne
chlap, podívanie síce ošklivé
to našim očiam: opovrženie
však vzbudí len v nás; kdežto žena, táto
vidina, toto ozaj vtelené
básnictvo, jestli padne: potvorou
sa stane, ktorá naplňuje hrúzou
človeka. Hybaj, nech jej nevidím.
(Medzitým Lucifer pritiahol Adama ku kolibe; teraz vykopne dvere: a dnu uvidet Evu, ako manželku eskymáka. Adam stĺpkom hľadí, stojac na prahu.)
LUCIFER
Či nenatriafaš na starú v nej známosť?
I objím ju: veď tento statočný
človiečik na smrť bude urazený,
ak ani takej úcty nezrobíš
tej jeho ženuške.
ADAM
Ja objímať
mám túto, ktorý takú Aspasiu
som trímal v ramenách raz! Túto, v nejž
presvitať vidím opäť onej ťahy,
no tak, jak keby počas bozkov jej
zvieraťom stávala sa.
ESKYMÁK (vkročiac do koliby).
Ženo, hostia
nám prišli, aha. Vďačne prijmi ich.
(Eva hodí sa Adamovi kolo krku a do koliby ho tiaha.)
EVA
Ó, vítam si ťa u nás, cudzinče!
Tu odpočiň si.
ADAM (vymotávajúc sa z jej ramien).
Pomoc, Lucifer!
Preč ztade, preč hneď! Z mojej budúcnosti
do prítomnosti preveď zpiatky ma:
bych slzavýma nezrel očima
viac svojej súdby, plnej neľútosti
ba vzteku: márny, bezúspešný boj.
Nech uvážim tam, zdusiac nepokoj,
až k bytosti dnu začrem pre náveštie:
či Božiemu to vzdorovať mám ešte
určeniu? a či poddať sa mu len? -
LUCIFER
Nuž, precíť, Adam! u konca tvoj sen.