(V Carihrade. Rynok, po ktorom potĺka sa niekoľko mešťanov. Na prostriedku palác patriarchov, vpravo kláštor mníšek, vľavo lesík. Adam ako Tankred, v bujarom mužskom veku, v čele z Asie vracajúcich sa križiackych vojov, spolu s inými rytiermi prichádza pod vlajúcimi korúhvami a pri vírení bubnov; Lucifer, ako jeho zbrojnoš. Večer, neskorej noc.)
PRVÝ MEŠŤAN
Ľaď, zase jedna rota barbarská
sa šutruje sem. Nono, utecme,
uzavierajme dvere, brány, aby
im neprišla chuť znova rabovať.
DRUHÝ MEŠŤAN
Zvlášť s ženštinami našimi preč! tá
divoká háveď dobre pozná vám
rozkoše serailov.
PRVÝ MEŠŤAN
A naše dámy
aj právo víťaza.
ADAM
Hop, postojte!
či nevidíte tento svätý znak,
čo bratsky púta k jednému nás cieľu?
Svit našej viery, lásky nauku
my zaniesli sme do Asie, by
jej zdivočilé milliony, medzi
ktorými sama svätá kolíska
aj bola stála nášho spasenia,
tiež pocítily sladkú milosť jej.
A medzi vami nebolo by lásky?
PRVÝ MEŠŤAN
Oj, čuli sme už neraz takú reč,
a zaraz na krov našich príbytkov
sletelo uhlie na plamenných krielach. (Rozpŕchnu sa.)
ADAM (k rytierom)
Hľa, tu ho máte: kliate ovocie
to počinu, keď s podlým úmyslom
tak mnohý koristník v hrsť svoju svätý
ten prápor popadnúc, ním povieva,
a pochlebujúc chabo vášňam ľudu,
nezvane natiskne sa za vodcu. -
Rytierski moji bratia! pokaváď
ctnosť bez poškvrny, svät chvála Boha,
a ženy ochrana a hrdinstvo
na našich skvieť sa budú kordoch: my
sme povolaní držať na úzde
bridkého tohto dämona, ho viesť,
by napriek svojmu chtíču vznešené
a šľachetné len konal bez prestania.
LUCIFER
Veď rúče rečníš, Tankred; lež ak ľud
raz prestane ti veriť, že si vodca - -
ADAM
Kde duch je, tam je vždy i víťazstvo.
Nuž, srazím ho!
LUCIFER
A jestli u neho
tiež bude ducha, či sa k nemu skloníš?
ADAM
Nač skláňať sa? Preds’ či je o veľa
nie šľachetnejšie, keď ho zdvihnem ja?
Zriecť ťažkého sa borby stanoviska
pre nedostatok druhov, práve tak
je malicherným, ako úzkoprsosť
je druha neprijať, mu závidiac
i účasť vo mzde závodnej.
LUCIFER
Hľa, hľa,
nač nevychudla veľká vida tá,
pre ktorú v cirku mreli mučeníci.
To má byť uvoľnenie jedinca? - -
Podivnej tvári bratstvo!
ADAM
Nepotupuj.
Och, nenazdaj sa, slávnej nauky
že nechápem snáď. Ona žiadosťou
je môjho života. Môž’ dejstvovať,
aj dejstvuj si, v kom svätá iskra plaje,
kto prekliesni sa k nám až, každého
prijmeme radi, jeden úder meča
na členstvo nášho rádu zdvihne ho;
však hájiť treba rádu pokladov
nám pred tým vrúcim ešte chaosom.
Bár prišiel by už, naplnil sa čas!
bo vykúpenie naše iba vtedy
sa zavŕši, keď skydne prekážka,
poneváč všetko očistelo. Ale,
že takýto deň jasný svitne raz,
ver’ pochyboval by som, keby tým,
kto toto veľké dielo podnietil,
sám nebol býval veľký Hospodin. -
Priatelia, vidíte, jak prijali
nás! osirale cele medzi davy
hukotiaceho mesta. Nezbýva
nič tedy iného, vež v lesíku
tom heno ľahnúť táborom, jak tomu
sme navykli už medzi pohanmi.
Až obráti sa časom k lepšiemu,
tož na pochod sa dajte, a ja tiež
vás nasledovať budem. Každý rytier
je zodpovedný zplna za svoj ľud.
(Križiacke vojsko rozloží sa táborom.)
LUCIFER
Ká škoda, tvoje krásne idey
že opätovne také zlopovestné
jabĺčka rodia, ktoré červené
sú zvonku, no zdnu mäsko, bŕŕ - prach.
ADAM
Dočkaj!
nuž, neverš už v pranič lepšieho,
šľachetnejšieho?
LUCIFER
Ak aj veril bych,
čo osoží to, keďže neverí
plemeno tvoje? Tento rytiersky
rád, ktorý sťaby Faros zakladáš
stred prúdov morských, zhasne kedysi,
do poly srúti sa i úskalím
nebezpečnejším bude pre smelého
cestovateľa, nežli bársktorý
tam iný, ktorý nikdy nesvietil. -
Čo žije a v tom požehnania hoj
kol rozsievajúc účinkuje, všetko
odomrie časom, jeho ujde duch,
len telo prežije ho na spôsob
nešvárnej zdochliny, čo vražedlné
miasmy vydychuje do sveta
nového, aký vôkol rozvíja sa.
Tak pripadujú nám, hľa, minulých
dôb veličiny.
ADAM
Pokým sborí sa
náš rád, snáď jeho sväté náuky
do davov vniknú: nuž a v tomto páde
niet nebezpečia.
LUCIFER
Sväté nauky. - -
Ech, práve svätá náuka, môj milý,
keď náhodou ste na ňu narazili,
tá je vždy pre vás kliatbou preistou:
bo potiaľ potom majstrujete s ňou,
ňou prekrúcate, pristruhujete
ju, kálate, ju zaostrujete,
až premrštenosť vybúši z nej kruto
alebo stuhne na reťaz i puto.
Um ľudský, nech sa jak chce odchlopí,
nevládze s exaktnými pochopy,
vy predsa vždycky tenže šukáte
na vlastný porok, stvory rohaté.
Vidz, toť, meč: o vlas môž ’ byť zveličený
či zmenšený, a nepodstúpil zmeny
čo do podstaty. Toto by ste, laď,
do nekonečna mohli prevádzať,
i kde je tedy exaktný ten hod,
by položil sa medzou tomu v chod?
ač smysel tvoj, viem, takoj znamená,
keď vo veľkom sa stane premena.
Lež čo sa morím? hovor naví ma;
páč len kol trochu svoj’ma očima.
(Niekoľko mešťanov znova sa objaví.)
ADAM
Priatelia! ľud môj ustal na ceste,
o prítul prosí. Hádam v kresťanstva
to hlavnom meste neprosí oň darmo.
TRETÍ MEŠŤAN
Len otázka je, či si v kacírstve
nie od pohana horší?
ŠTVRTÝ MEŠŤAN
Povedz nám,
v čo vlastne veríš: v Homousion, či
v Homoiusion?
ADAM
Nerozumiem tomu.
LUCIFER
Nepriznaj sa, to včuľ tu hlavná vec.
ŠTVRTÝ MEŠŤAN
Hľa, pochybuje; tiež je bludoverec.
VIACERÍ
Ta od nich, ta preč! uzavrime sa
do našich domov. Kliatba na toho,
kto poskytol by z nás im prístrešie! (Rozpŕchnu sa.)
(Patriarcha v pompe kniežacej a so sprievodom prichádza zo svojho paláca, húf mníchov ho nasleduje, sprevádzajúc na reťaz prikutých kacírov, konečne vojaci a davy ľudu.)
ADAM
Až dúpnem! - Ale vrav, čo za knieža
sa blíži hen tak spupne, vyzývave?
LUCIFER
To veľkňaz, apoštolov nástupník.
ADAM
A totá čvarga bosá, špinavá,
čo úbohých tých okovancov kŕdeľ
škodoradostne, s lícom vylhanej
pokory sprevádza?
LUCIFER
To kresťansko-
cynický, mníšsky zástup.
ADAM
Nevidaval
som toho medzi írečitými
horami svojimi.
LUCIFER
No uvidíš
ho pozdejšie; vieš, výsyp prašiny
sa šíri pomaly. Však pozor daj,
bys’ dajak tento absolútnej ctnosti
a práve preto nesmieriteľný
ľud neurazil.
ADAM
Ach, čože by za ctnosť
to bola, ktorá vlastnou mohla by
byť takémuto rodu?
LUCIFER
Ctnosť ich trápne
je živorenie, odriekanie, čo
tvoj majster bol tam začal na kríži.
ADAM
Ten skrze to svet celý vykúpil;
no títo zbabelci len rúhajú
sa Bohu, ako odbojníci, jeho
zhŕdajúc milosťou. Kto oproti
komáru takú pochytí zbroj, s akou
ísť na medveďa býva rekovstvom,
je blázon.
LUCIFER
A ak oni komára
tak za medveďa držia. - Čiže k tomu
nemajú dobré právo? čiže nie
sú oprávnení, aby v povedomí
bohatierskosti svojej do pekla
zahnali všetkých žráčov-požívačov?
ADAM
Jak Tomáš, vidím, jak on, neverím.
No pozrem v oči týmto šalbám. (Predstúpi pred patriarchu.)
Otče!
sme bojovníci hrobu svätého,
a aby sme si s namáhavej cesty
vypočinuli, mesta tohto ľud
nás ani prijať nechce. Keďže si
tak vládny, pomoz v tejto veci nám!
PATRIARCHA
Môj syn, včuľ nemám času pre chatrné
zaneprázdnenia, Božia veleba
a spása ľudu zve ma: nad kacírmi
mi treba súdiť, ktorí, trúsiac jed,
kol porastajú bujnou burinou;
i trebárs pilne ohňom-železom
ich kynožíme, bez prietrže predsa
znovenou silou na nás vysiela
ich sitna pažerák. No jestliže
ste válečníci kríža vskutku, načo
honíte v diali Saracena? tu,
tu na blízku vrah nebezpečnejší -
I hor’ sa tedy, hŕŕ naň! Oborte
sa na dediny ich, tie spustošte,
poplieňte ženy, kmeťov, detváky!
ADAM
Nevinných, otče môj, len nežiadaš…
PATRIARCHA
Je nevinný i had, kým malý je,
alebo keď už vypadaly zuby
mu jedovaté: a či ušetríš
ho?
ADAM
Ozaj hrozný musí to byť hriech,
čo ku toľkému hnevu rozpáliť
bol v stave cirkev lásky.
PATRIARCHA
Synku! nie
ten miluje, kto telu lichotí,
lež ktorý dušu privádza, ak treba,
na ostrí meča, abo prez plameň
zpät ku tomu, kto riekol: Neprišiel
som pokoj uviesť na zemi, lež boj.
Zloverci títo, čo sa tajnostnej
nauky týče o Trojici svätej,
ti ohlasujú ,homoiusion’,
hej, kdežto cirkev ,homousion’ bola
ustanovila viery za článok.
MNÍSI
Smrť všetkým, smrť, už horí hranica!
ADAM
Upusťte, bratia, od toho i; krajšou
ver’ bude obeťou, keď životom
opovrhnete v bitke zmužilej
tam za svätý hrob.
STAREC ZPOMEDZI KACÍROV
Satan, nepokúšaj,
za našu pravú vykrvácame
my vieru tam, kde Boh to uložil.
JEDEN Z MNÍCHOV
Hach, nehanblivec! pravoverectvom
sa ešte chvasceš?
STAREC KACÍR
A či cirkevný
nie s nami je snem v Rimini a iné
bez počtu, há?
MNÍCH
Tie všetky zblúdily
na mrcha cestu. Ale v Nicäi
a na nejednej ešte pravovernej
synode, šakže, pri nás rozhodli?
STAREC KACÍR
Stranníci, ovšem, svoje o modly
pečliví - Aký nestydatý pokus
i ešte čo viac do závodenia
sa s nami púšťať! - Abo odpovedz
mi, chlape, kde vám trčí čo i len
jediný otec cirkevný, jak náš
je Arius, a oba Eusebovia?
MNÍCH
Nuž a vy kdeže máte druhého
Athanasia?
STAREC KACÍR
Kdeže martyri
sú vaši?
MNÍCH
Hodne viac ich nežli vašich!
STAREC KACÍR
Za mučenníci krásni, kaukliarstvom
ichž diabol zaslepil, tak odvlečúc
na zlorečenú smrť ich. Hovorím,
vy ste ten veľký Babylon, tá sajha
prechlipná, o nejž písal svätý Ján,
že zahynutím zkape s tvári sveta.
MNÍCH
Drak sedmihlavý, Antikrist ste vy,
o ktorých vraví svätý Ján; hej, lotri,
klamári, tovarišia čertovi!
STAREC KACÍR
Zbojníci, hadi, smilci, obžerci!…
PATRIARCHA
Ta s nimi, už aj dlho otáľame,
ku sláve Božej na hranicu ich!
STAREC KACÍR
Ku sláve Božej - dobre’s povedal,
oplane; k sláve Božej padá obeť.
Ste presilní, i smelo pášete
dľa ľubovôle, ale dobrý-li
je skutok, ortieľ vyrknú nebesá.
Už spočítané vaše hodiny
sú hriechuplné; z našej krvi noví
sa zápasníci zrodia hrdinní,
idea žije a plam, ktorý vzbĺkne,
svit na neskoré hodí stoletia.
I poďme, bratia, vytrpeť smrť slávnu!
KACÍRI (v chóre spievajú).
2. Ó, Bože môj! ó, Bože môj! prečo si ma opustil? Ďaleko si od spasenia môjho, od slov nariekania môjho!
3. Ó, Bože môj! Volám vo dne, ale sa neozveš, i v noci, predsa nemám pokoja.
4. Ale Ty si svätý - - (Žalm XXII.)
MNÍSI (vpadnú v to chórom).
1. Veď pru moju, Hospodine, proti tým, ktorí so mnou pru vedú! Bojuj proti tým, ktorí proti mne bojujú!
2. Ulap paväzu a štít a povstaň mi ku pomoci.
3. A vytiahni kopiu a meč proti tým, ktorí ma prenasledujú! (Žalm XXXV.)
(Medzitým patriarcha a sprievod odtiahnu. Niekoľko mníchov s traktátmi v rukách zamieša sa medzi križiakov.)
LUCIFER
Čo stojíš taký nemluvný tu, rec,
čože tak zmŕzaš? Za tragédiu
to považuješ? zkús priam opak a viď:
máš komédiu, čo ťa bude baviť.
ADAM
Och, prebeda! joj, nežartujže! Nuž,
i pre jedno i takto odhodlane
ísť možno smrti v ústrety? Tak čo
je vtedy vznešené, čo veľkolepé?
LUCIFER
To, iného čo vari rozchechce.
Len jedno vlákno oddeľuje tieto
dva pochopy, len jeden v srdci hlas
súd medzi nima vynáša, a ten
záhadný sudca súcitom je, ktorý
zbožňuje, abo hanou posmešnou
umára.
ADAM
Nač aj padol do očú
mi všetek tento hriech! ten malicherný
boj v hrdej vede, vražedlný jed
ten, po majstrovsky z najsvetlejšieho,
z najsviežejšieho vyťažený kvietka.
Ten spanilý kvet kedys’ poznal som,
v dužiacom veku prenasledovanej
to viery našej: - kto je hriešnik ten,
čo tak ho zamárnil?
LUCIFER
Tým hriešnikom
je samo víťazstvo, čo rozptyľuje,
stá vypestúva rôznych záujmov.
Pohroma, ktorá shromažďuje zas,
mučedlníkov rodí, dáva sily;
toť, tam je u kacírov.
ADAM
Skutočne,
svoj meč bych zašmaril, a vrátil bych sa
do severného svojho domova,
kde ešte v tôni šumných pralesov
vždy mužská hodnosť, čistá prostota
sa v odpor stavia jedu hladkej doby:
nech tajný prívet stále nešepce
mi, vek ten že mne treba pretvoriť.
LUCIFER
Daromná snažba! Lebo jedinca
ty neuplatníš nikdy v oči veku:
vek riekou je, čo chyce so sebou
alebo potopí, len plavcom v nej
a nie jej vodcom sluje jednotlivec.
Tí, ktorých letopis zve velikánmi,
napospol všetci, ktorí pôsobia,
porozumeli svojmu stoletiu,
no nesplodili pojmov novotných.
Nie na kohutí spev začína svitať,
lež kohút kríka, bo že svitá už.
Hej, títam, ktorí v ťažkých okovách
tak ponáhľajú na smrť mučenícku,
i obkľúčení ešte posmechom,
na jednu iba šľapaj človečiu
čo predvídajú oni: medzi nimi
len že sa brieždi nová myšlienka;
i preto umrú na popravišti,
čo potomci ich s pouličným vzduchom
bezstrastne budú dýchať do seba. -
Však nechajme to; radšej nakukni
do svojho trocha táboru, čo brúsia
tam upískaní mnísi tí, ký trh
to stvárajú, čo rečnia v divokom
sprievode potrhlých až posunkov.
Ba počujme ich!
MNÍCH (prostred dotískajúcich sa križiakov).
Statní vojíni,
kupujte, kúpte sebe nauku
o kajúcnosti za sprievodčieho
vo všetkých vašich pochybnostiach - Ona
zvlášť vynaúča: vražedlníci,
cudzoložníci, svätokrádcovia,
falošní svedci koľko rokov budú
sa trápiť-mučiť v pekle horúcom.
A naučí, že jednoročný trest,
kto boháčom je, vymeniť môž’ dvadsať
a niekoľkými, pokým chudobný
i cvendžiacimi troma solidami.
A kto už vôbec platiť nemá čím,
i so pár tisíc sľahy korbáčom.
Kupujte, kúpte si tú vzácnu knižku!
KRIŽIACI
Sem s ňou. I nám ju, svätý otče, nám!
ADAM
Hach! planý predavač, a ešte horší
od neho kupci. Vytiahni svoj meč
a rozpráš tento jarmok ošklivý!
LUCIFER (v rozpakoch).
Už odpusť, mních ten je môj kamarát
oddávna. A ja ani nehnusím si
svet takýto; keď sláva Pánova
aj rozmohla sa, s ňou som zároveň
sa vzmôhol i ja, iba ty si zostal
tak trochu na spodku.
(Eva ako Isaura a Helena, jej komorná, s povykom rútia sa k Adamovi, prenasledované niekoľkými križiakmi, ktorí však ihneď umknú.)
EVA (sklesnúc).
Joj, zachráň ma
ty, udatníče!
ADAM (vzchytiac ju do ramien).
Precíť z mdloby, ó,
šľachetná dáma! tu si v bezpečnosti.
Tie krásne oči odchýľ! Aké sú
okúzľujúce ony! - Ozai čo
ju zlého potkať mohlo?
HELENA
Boly sme
požívať lahôd a vnád prírodných
vo stínnych húšťach našej záhrady.
I bezstarostne jak tam, na pažiti
si čerstvej sediac, nasluchujeme
klokotu slávika, ho sprevádzajúc
v takt tlkotiacim srdcom: odrazu
pár ostrých očísk zazreme ti zblýskať
náruživosťou divou zpoza kra.
Tým naľakané pustíme sa v beh,
no tuliti! až dychčiac, dubasiac,
za nama zápät štyria križiaci -
i už-už by nás boli dohonili,
jak doskočily sem sme ku tebe.
ADAM
Veď ani neviem, mám-li žiadať, by si
sa prebudila; bo ak bojsa ma
i opustíš, sťa zlatý sen? Jak môž’ aj
byť telo takto zduchovnelé, jak
tak spanilé, tak hodné vzývania?
LUCIFER
Vraj, zduchovnelé telo! - Och, ba osud
by vskutku ztrestať lepšie nemôhol
zaľúbeného za bláznivosť jeho,
než vyplniac mu navlas všetko to,
čím zahrnul len predmet svojej lásky.
ADAM
Tak sa mi marí, znal som ťa už raz,
že pospolu sme stáli u podnože
Hospodinovej.
LUCIFER
Pane, pre všetko
ťa pekne prosím, na to jedno nože
nezabuď nikdy: tvoja láska jak
je zábavnou a sladkou v dvojičke,
tak nechutná je ona tretiemu.
ADAM
Ha, vzhliada… usmieva sa; ó, buď chvála
ti, nebo!
EVA
Rytieru, tys’ zachránil
ma; ako sa ti za to poďakovať?
ADAM
Či nie je bohatou mzdou príhovor
ten tvojich úst?
LUCIFER (k Helene).
Dosť chudá mzda, a ja
ni takej nezískam?
HELENA
A akou, há,
bych vďakou ja ti bola podlžna?
LUCIFER
Nuž mívaš sa, že šľachetný ten rytier
i teba zachránil? Ká márnivosť!
Ak rytier slečnu zachráni, tož zbrojnoš
jej komornú už zaiste.
HELENA
A čo
bych bola vyhrala? Nu, alebo
povďačná budem, i som tam, jak keby
zlo zastihlo ma; abo nevďačná,
a tedy i tak zatratená. A ver’
neboli špatní štyria honci tí.
ADAM
Ó, paničko, kam mám ťa zaviesť, rozkáž!
EVA
Pred nami stoja dvere kláštora.
ADAM
Kláštora, vravíš? Och, však dvere tie
mi nezatvoria nádeje, či tak?
Daj ký mi znak, ho pripäť na kríž tento,
že kým ma bude v mojom úrade
vyzývať k borbe, nech mi zavše aj
sna najkrajšieho obraz predvádza
i medzitým nech neustávam čakať
prez dlhé roky, s ichž mi pozadných
úvratí kyne cena zápasná.
EVA
Toť, stužka.
ADAM
Táto, jak noc, tmavá stužka?
Ó, krásko! nádej - nie žiaľ - nádej sem.
EVA
To môj znak, iným slúžiť nemôžem.
Stred kláštorských stien nádej nerastie.
ADAM
Však ani láska. Lenže na šťastie:
kde meškáš ty, jak nebolo by lásky,
dievčino! Oblek tvoj, hľa, bez otázky
znať dáva mi: nies’ ešte zavitou,
nie mníškou.
EVA
Ani nemuč ďalších slov
a otázok ma tiesňou: predsa, vskutku,
ma mučíš, keď zriem vývin tvojho smútku.
LUCIFER
A múry tie i teba uzavrú?
HELENA
Pravdaže, ale za to nie je kľúč
do mora hodený.
LUCIFER
Ká veľká škoda!
Jak utešenú elegiu bych
vystrúhal o tom páde žalostnom!
HELENA
Iď, ošemetník, odo mňa!
LUCIFER
A prečo?
nuž, nenie vida ohromná, keď morské
sa na dno spustím po tvoj kľúč, no?
HELENA
Ach,
to ani nežiadam.
LUCIFER
Tak idem už.
Obluda bezdna na mňa kly si brúsi.
HELENA
Poď nazpät, poď, bo ináč umorí
ma bázeň! Radšej, ak už tak byť musí,
kľúč bude v okne mojej komory. -
ADAM
Nech tedy aspoň meno tvoje zviem;
znám pozatým, čo zavše pridať chcem,
keď ku modlitbe zbožnej složím dlane,
na teba z neba prosiac požehnanie:
akže už zbrániš, bych sa z všetkých síl
žalosti tvojej súdby účastnil.
EVA
Mňa zovú Isaura. A tvoje meno,
rytieru? Predsa modlitba, ó, hej,
moc lepšie sluší panne kláštornej.
ADAM
Som Tankred.
EVA
Tankred, s Bohom!
ADAM
Isaura!
ó, neopúšťaj, neopusť tak skore
ma, ináč meno prekľajem to, ktoré,
sa rozlučujúc, vyrklas’ prvý raz.
Bol okamžitý, prchavý to čas,
chvíľočkou, ešte i na sen tak krátkou;
jak pokročím v ňom, jestli takou hádkou
mi zostaneš a nie som v stave ho
hodvabnou niťou losu tvojeho
povyšit?
EVA
Počuj tedy moju súdbu.
I otec môj bol hrobu svätého
hrdinom, keď raz tmavej za noci
mu divoký vrah, vyjúc-hulákajúc,
ohňom-železom tábor prepadol.
Na úchod z tiesne ani nádeje
už nebolo, i svätý složil sľub
blahoslavenej panne Márii,
že mňa, kto ešte deckom len som bola,
ak bude môcť sa vrátiť, v laií
sbor zaridí jej venom. K ostatku
on navrátil sa šťastne s bitiev poľa,
ja ale vzala svätú oblátku
na totú prípoveď.
ADAM
Ó, Matko svätá!
ty stelesnená čistá láska, čis’
sa neodvrátila, súc dotknutá
takýmto sľubom svätorušným, aký
tým tvojim ctnostiam hriechu znamenie
v tvár vypaľuje, v kliatbu zvŕhajúc
nesmiernu milosť nebeskú!?…
HELENA
A ty
na moju súdbu nie si zvedavý?
LUCIFER
Tú už znám - škoda každej rozpravy -:
si milovala, bola sklamaná,
ľúbilas’ znova a tu oklamala
si už ty jeho. Zas si milovala, -
i zunovala reka-galána;
a teraz, bo ti prázdno bez neho,
hofeira v srdce čakáš nového.
HELENA
To zvláštno! Vari s čertom vodíš sa?
Však za tak skromného som predsa ver’
ťa nedržala, že bys’ moje srdce
nachodil prázdnym teraz podvečer -
LUCIFER (k Adamovi).
Hej, pane, pospeš si! Ty nevládzeš
sa odobrať, a ja zas prekaziť
víťazstvu neviem, hrnúcemu valom.
ADAM
Isaura! každé slovo tvoje žialom,
je v mojom srdci. Aspoň jediným,
ó, panno, bozkom oslaď jeho jed!
EVA
Rytieru, čo to žiadaš? leboveď
si počul moju prísahu.
ADAM
Lež tým
snáď zakázané nenie, bych ťa ľúbil?
EVA
Ty šťastný si, máš postať, bys’ ju vrubil
cťou ďalej… no ja jak ťa zabudnem?
Už idem, Tankred, síc síl pozbudnem.
Buď s Bohom tedy! uvidím ťa len
tam na nebi, kam oči uplakané -
ADAM
Ó, s Bohom tobôž! Iste tento deň
na veky pamätnym mi pozostane.
(Eva vstúpi do kláštora.)
HELENA
(Stranou.) Ach, chumaj! nuž ja všetko zrobiť mám?
(Nahlas.) Nie v mori bude kľúč, lež v okne tam.
(Nasleduje Evu.)
ADAM (spamätajúc sa).
Tak poďme!
LUCIFER
Pozde, všetkému už konec!
Hľa, taký pošetilý je tvoj rod:
hneď za prostriedok svojich zverských chtíčov
ti považuje ženštinu, a s jej
líc zhrubelými sotre rukami
pel poesie, seba samého
oberúc takto o to najvnadnejšie
ľúbosti kvieťa; hneď zas na oltár
ju kladie za boha, a krváca
jej k vôli, daromne sa trampotí,
kým bezúrodne zvädajú jej bozky.
Čo nepokladá za ženu ju a
ju ako takú neváži si v kruhu
jej povolania jasne určenom?
(Medzitým zotmilo sa cele, mesiac vzchodí. Isaura a Helena u okna.)
EVA
Jak túžobne sa díval na mňa, jak
sa triasol, ach, on! tento chrabrý muž,
on predo mnou sa chvel; však moja ženská
ctnosť, tá a viera rozkazuje mi -
Tu dokonám, ach, ako svätá obeť.
HELENA
Na zázrak, jak je ozaj bláznivé
pohlavie naše! Jestli rozkmotrí
sa s predsudkom, tož ako divoká by
zver za rozkošou bzíka, dôstojnosť
si strhá so skraní a vývrhľom
sa v bahne váľa; ak s ním drží zase,
i vlastnej tône ľaká sa a trasie,
schnúť-pŕchnuť dáva nemilobohu
pôvabom svojim sťaby prielohu,
i iných tak i seba ozbíjajúc
vše o pôžitok. Prečo, toto znajúc,
po prostred ceste radšej nechodí
si rúče? Lebo čože zaškodí
ký dobrodružný kúsok v prekmitu,
ký drobný pomer nežný tu i tu,
v spojení, ovšem, s vkusom úhľadným?
nie, nech si akokoľvek usnadním,
to neviem chápať umom ani čuchom.
Veď ženská predsa nie je čírym duchom.
EVA
Helena, kukni, či tu ešte stojí?
však jakby pošiel bol tak ľahko preč?
Len ešte raz tom nočnom pri pokoji
kiež počula bych sladkú jeho reč.
ADAM (k Luciferovi).
Popatri, nestojí-li u obloka,
či nehodlá as’ za mnou odoslať
čo i len pozor, fľochnutím bárs oka?
Len ešte raz kiež uvidel bych - ľaď!
jej štíhly zjav - Isaura! nedbaj, och,
že tu som ešte.
EVA
Pre nás obidvoch
by lepšie bolo ver’ ti nestáť tu.
Dve srdcia, podrobené rozvratu,
sa srastú skoro: i zas iba bolí,
keď poznovu ich roztrhneme v poly.
ADAM
Či nebojíš sa tak sa dívať v pláň
velebnej noci, čo, jak ohromné by
kés’ srdce, láskou buší z všetkých strán,
kde iba nám dvom v pozemskom tom nebi
nevoľno ľúbiť? nebojíš sa preds’,
jej čar že unesie ťa nakonec?…
EVA
I vo mne žije to, jak kúzlaplný
sen, ktorý z neba doprevadil var’
ma na tento svet, lúčom v temno chmár:
na vzduchu vlnách krásny spev sa vlní,
ihravých bôžkov vidím tisíce
sa usmievať zpod každej vetvice,
ich bratské bozky rosou pršia shora;
no k nám už, Tankred, viacej nehovoria.
ADAM
A prečo, prečo? múr ten z vetchých skál
že zahrádza mi? Ktorý od pohanov
som výpalného toľko dobyl zbraňou,
ja nevládal bych preliezť tento val!?
LUCIFER
Nie vera, bo ho bráni času duch,
silnejší než ty.
ADAM
Hach! kto mi to vraví?
(V úzadí svetlo hranice sa zapáli.)
KACÍRI (v chóre zďaleka)
21. Vytrhni dušu moju od meča, jedinú (dušu) moju od psov!
22. Vysloboď ma z hrtana lva, a od rohov jednorožcov zbav ma!
23. Vypravovať chcem o mene Tvojom bratom svojim, prostred shromaždenia Ťa chcem chváliť.
EVA
Buď milostiv’ ich hriešnym dušiam, Bože!
ADAM (zaraziac sa).
Jak desná pieseň!
LUCIFER
Váš spev svadobný.
ADAM
Nech, všetko jedno, nezľaknem sa. Budem
za teba vzdorovať bárs všetkému!
MNÍSI
26. - - nech sa odejú stydom a hanbou, ktorí sa vyvyšujú nado mňa!
27. Nech plesajú a nech sa radujú, ktorí mi želajú spravedlnosti, a nech hovoria ustavične: Veliký je Hospodin, ktorý praje pokoja služobníkovi Svojmu!
(Začiatkom predchádzajúceho chorálu Adam, ktorý ku kláštorným dverám bol postúpil, znova zastal. Na veži zakričí kuvik, v povetrí liecu strigy a predo dvermi kostlivec vyvstáva zo zeme a hrozive zastane pred Adamom.)
EVA (pričapiac okno).
Môj Bože, ratuj!
KOSTLIVEC
Preč od posvätného
tohoto prahu!
ADAM
Ktos’ ty, strašidlo?
KOSTLIVEC
Ja som to onô, čo tam drepeť bude
ti v každom bozku, v každom objatí.
STRIGY (chichotajúc sa).
Sladký osev, trpký plod,
holúbok ti kŕdeľ háďať
vyseď, vydojč a tak voď,
žihadly kým budú vládať.
Isaura, zveme ťa!
ADAM
Ké podoby!
Vy premenili ste sa, či ja sám?
Som poznal vás, znal onej za doby,
keď úsmech, na ruži jak krásy plam,
hral na ústach vám. Čo tu drsnatá
je skutočnosť, čo sen tu bezvedomý?
Na vašu vražbu slabne rameno mi.
LUCIFER
No, do akej som preroztomilej
tu spoločnosti hupol náhodou.
Jak dávno čakám na šťastie to. Táto
bosoriek hŕba pekných zdvorilých,
čo pritomvšetkom nahé rusalky
ďaleko predstihuje v necudnosti,
ten starý tovariš, smrť strašlivá,
čo znetvorujúc prísnu-chladnú ctnosť,
ju pozemšťanom robí ohudlivou…
vás všetkých vítam! Škoda-preškoda,
že nezbýva mi času medzi vami
môcť dlhočiznú pretrkotať noc.
(Zjavenia zmiznú.)
Hej, Tankred, hor’ sa, Tankred! Tvoja milá
zachlopla okno; i nač stojíme
tu v pustej noci? Vietor studený
zvial, pakostnica bude odmenou ti;
aj Helena sa čopriam objaví,
i čo s ňou potom? Hádam milkovať
len nebude sa diabol? Na veky
by urobil sa smiešnym, no a vtedy
i jeho vládu on sám vzal by, čert.
Na počud: človek s hruďou horúcou
po láske dychtí, nyjúc, a len muku
žnie, trýzeň. Diabol s hruďou mrznúcou
mu sotva stačí včas sa vydreť z rukú.
ADAM
Veď, k novo-bytiu veď ma, Lucifer!
V boj pustil som sa sväté za vidy
a našiel kliatbu v podlom ponímaní;
ku sláve Božej obetovali
ti človeka, a človek zakrnelcom
bol k vyplneniu mojej idey.
Šľachetnejšími zrobiť túžil som
tie naše pôžitky, a hriechu známku
som vypiekol len v čelo pôžitku;
ctnosť rytiersku som vystavil, a táto
do srdca dýku vrazila mi. Preč
ztaď, do nového sveta! Nadostač
už ukázal ja, čo som hoden; ktorý
som zápasiť znal i som znal sa zriecť,
bez hanby môžem miesto opustiť.
Aj nech ma nič viac neroznecuje;
svet hýbaj sa, jak zochce, rúť sa - polez:
ja neupravím ďalej jeho kolies,
kde rozhod-rozchod: stranou ustrnem,
na jeho zkärky hľadiac ľahostajne.
Som unavený, odpočívať chcem!
LUCIFER
Nuž, oddychuj! Ja nebárs verím však,
že by ťa duch tvoj, s onou prenáramnou
nezkojiteľnou silou, nechal tak
sa povaľovať. - Adam, rušaj za mnou!