(V Prahe. Záhrada u cisárskeho paláca. Vpravo podlubie; vľavo veža hvezdárne, pred touto priestranná pavlač s písacím stolom Keplerovým, so stoličkou, s hvezdárskymi nástrojmi. Lucifer, ako famulus Keplerov, na pavlači. V záhrade dvorani a dámy v skupinách sa prechádzajú, medzi nimi i Eva, ako Barbora, Keplerova manželka. Cisár Rudolf stojí pohrúžený v rozhovor s Adamom ako Keplerom. V úzadí horí hranica, na ktorej kacíra upaľujú. Večer, pozdejšie noc. Dvaja dvorani, prechodiaci popredím.)
PRVÝ DVORAN
Kto to zas, kto sa okuruje hen,
je kacír a či dáky strigôň?
DRUHÝ DVORAN
Neviem!
Už nie je v móde, aby záujem
vždy vzbudzovalo ešte. Iba sberba
dnes k hraniciam sa hrnie; ba ni tá
viac nezúreva radosťou, len mĺčky
sa prizerá a mrmre popod nos.
PRVÝ DVORAN
Za mojich časov sviatkom bývalo
ti takôto; tam bol dvor, šľachty svet.
Ach! takto zvŕhajú sa dobré časy. (Prejdú.)
LUCIFER
V tak chladný večer dobre ohníček
ten padne, hľa; aj veru-veru dávno
už ohrieva. No dosť sa obávam,
že zhasne nedlho. Nie zaliaty
kýms’ rozhodnutím mužným, ani preto,
by svoje miesto mal raz novému
postúpiť názoru, lež bojsa skôr,
že v netečnom tom nenajde sa veku,
kto prihodil by nové polienka
na pahreb, a ja môžem mrznúť v tom. -
Hja, darme, každá veľká myšlienka
tak malicherným končí úpadkom. (Odíde do veže.)
(Rudolf a Adam pokročiac do popredia.)
RUDOLF
No, postav, Kepler, horoskop môj. Mrcha
sen sužoval ma noci minulej;
až trniem strachom, v akých konjunkturach
mi stojí hviezda. Znamä zlovestné
i predošle už bolo vyniklo
v jej dvore, u hada tam hlavy.
ADAM
Stane
sa, pane, ako tvoja vôľa chce.
RUDOLF
Keď raz dni tieto klimakterické
sa pominuly, započneme tiež
veliké dielo znova, onehdy
tak bezúspešne čo nám zlyhalo.
Som prezrel opäť Herma Trismegista,
Alberta, Synesia, Paracelsa,
kľúč Šalamúnov a viac iných prác,
až naďapil som na spáchanú chybu.
Jak do žerava zostárleho sme
rozpaľovali kráľa, pošmurný
prikvitol havran a lev červenák,
za nima dvojný merkur rozvinul sa
o sjednotenom vlive planét dvoch,
a kovov múdroznanská sadla soľ.
Však pomýlili sme sa, čo sa týče
mokrého ohňa, vody suchej, i
z tej príčiny len neuskutočnil
sa svätý sobáš, slávny výsledok, čo
mladosti vlieva do žíl kmeťovi,
ctným zrobí šedivý kov jalový.
ADAM
Rozumiem, vaša jasnosť!
RUDOLF
Na slovo
len ešte! Plané chýry kolujú
o tebe na dvore: vraj, privržencom
si naúk novotných, i články žes’
vzal svätej cirkve na riečicu, tak
ich cúdiac, vraj -; ba teraz práve, tvoje
keď matka ako mrzká bosorka
pod obžalobou čupí najťažšou
si v žalári, len slušne upadáš
do podozrenia i sám, akonáhle
s tak nevídanou tvrdošijnosťou,
tak neochable usiluješ sa
ju vysvobodiť.
ADAM
Veličenstvo! veď
jej synom som.
RUDOLF
Nu, svätá cirkev, synku,
opravdovejšou je ti materou.
Daj pokoj svetu, tak je dobre on,
jak si je; nebaž, netúž, humpliarsky
ho opravovať. - Či som nezahrnul
ťa milosťou? Tvoj otec, dobre vieš,
bol krčmárom: a tvoje zemianstvo
preds’ vyložil som nad pochybnosť; aj
dosť oštary ver’ ma to stálo. K svojmu
až trónu som ťa zdvihol: i tak len
si prišiel k peknej rúčke Barbory
to Müllerovej; preto opakujem,
noženo, synak, opatrný buď. (Odíde.)
(Adam, hlboko sa zamysliac, zastane u schodov pavlače. - Dvaja dvorani dojdúc na popredie javišťa.)
TRETÍ DVORAN
Vidz, jak zas dumie hvezdár.
ŠTVRTÝ DVORAN
Žiarlivosť
chudáka morí bez prestania; darmo,
len nie je v stave svojmu uvyknúť
novému kruhu, rožky zakaždým
vytrčí z neho sedľač.
TRETÍ DVORAN
Nechápe,
že pravý rytier zrovna spôsobom,
jak Božstvo, vzýva ženu, svoju krv
by hotový bol za ňu vyliať, jestli
jej ctnosti by sa dotkla pomluva:
on pod holdom cieľ vetrí pobočný.
EVA
(Spolu s inou skupinou pridruží sa ku dvom dvoranom, a smejúc sa, svojím vejárom uderí druhého dvoranína po pleci.)
Iď, rytier, och! pre Boha, smilujže sa!
na tvojich žartoch ináč prijde mi
sa na smrť usmiať. Pozri. títo tu
dva páni jak sú hrozne vážni. - Vari
nebodaj i vás, páni, posadol
už kliaty ten duch obnovy? Tak preč,
preč s mojich očú! Nemôžem zniesť rod
ten, ktorý takým žlčou pojeným,
tak trúchlym ponímaním uzávidel
nám tento trblietavý tichý svet
a nový vymýšľa.
TRETÍ DVORAN
Nás netýka
sa obvinenie toto, drahá dámo!
Veď ktože by si želal premeny
v takomto krúžku?
PRVÝ DVORAN
Ale, jestliže
sa neklamem, tam stojí jeden muž:
na toho tvári sú tie tmavé znaky.
EVA
Môj manžel, chudák? - Páni, pre Boha,
ušetrite ho takou potvárkou
predo mnou, ktorú svätý slučuje
s ním pás. Veď chorý je on, - veľmi chorý.
DRUHÝ DVORAN
Ach, hádam chorie na tie žiarivé
tu oči krásne?
TRETÍ DVORAN
Vskutku, k čomu nik
sa neodváži, on by ublížil
ti žehravosti mračným podozrením?
Och, bárbych môhol ako rytier tvoj
do očú smelcu šmariť rukavicu!
(Medzitým dojdú k Adamovi.)
Ach, majstre! jak vhod, že sa schádzame;
na svoje statky rád bych odcestovať,
nuž počasia bych prial si proroctvo.
PRVÝ DVORAN
A ja zas túžbu cítim páľčivú
vyzvedieť hviezdu môjho synáčka.
Hneď po polnoci pominulej noci
on prišiel na svet.
ADAM
Ráno, pánovia,
vás obidvoje počká hotové.
STVRTÝ DVORAN
Spoločnosť rozchodí sa, poďme i my!
TRETÍ DVORAN
Tuť vaše schodíky sú - dobrú noc
vám, pani moja. (Šeptom.) O hodinku.
EVA (šeptajúc).
Vpravo
tam v besiedke. (Nahlas.) Nuž, páni, dobrá noc
vám napospol. Poď, milý Janík môj.
(Všetci odídu. Adam a Eva na pavlač. Adam vrhne sa do kresla. Pred ním zastane Eva. Kamdial viac sa zotmí.)
EVA
Ty, Jano, ja bych potrebovala
peniaze.
ADAM
Nemám ani haliera,
tak odnosila si už všetky, všetky.
EVA
Mám tedy večne trpeť strádaním?
Nádvorné dámy skvejú sa sťa pávy,
až okúňam sa zrovna v kole ich
sa ukázať. Ba ozaj, keď vše tak
ten ktorý dvoranín, sa nahnúc ko mne
a usmievajúc pritom, povie mi,
že medzi nimi ja som kráľovnou,
len hanbím za teba sa, ktorý takto
uvádzaš do jej dvora kráľovnú.
ADAM
Či neustávam sa čo noc, čo deň?
Pre teba zapredávam svoju vedu,
ju spŕzňujem, keď robím ničomné
povetrnosti veštby, horoskopy;
to zatajím, čo duch môj pochopil
a ohlašujem, o čom dobre viem,
že faleš je. Hej, rdieť sa musím studom,
bo horším stal som sa, než sibylly:
tie veštice v to aspoň verily,
čo vykladaly, kým ja neverím.
Však vykonám, bych utrafil ti vôlu.
Kam dievam, čo mzdou hriechu dostanem?
Veď mne nič nie je treba na tom svete,
len noc a tie jej hviezdy jagavé,
sfär tajuplná iba harmónia:
ostatné tvoje je. No laďže, keď
ciráska pokladňa je zväčša prázdna,
na mnohé prosby platia neriadne.
I teraz tebe bude, zaránky
čo obdržím, a ty si pritomvšetkom
nevďačná, - ľaďže, toto bolí ma.
EVA (s plačom).
Tak na oči mi vyhadzuješ, že
čo obetuješ? A či i ja som
zas pre teba dosť neobetovala?
ja, šľachtického domu dcéra, keď
ku pochybnému rangu tvojmu, ach,
som priputnala svoju budúcnosť,
a nie-li skrze mňa len dostal si sa
do spoločnosti lepšej? Nevdačník,
no odtaj to!
ADAM
Nuž tedy pochybný
je rang duch, vedenie? Či temnistým
snáď pôvodom je pablesk, z nebeskej
čo výšavy mi sletel na čelo?
Kde šľachtictvo je krom tohoto iné?
Čo vy tak zvete, bábka práchnivá
to, klesavá, juž duša nechala,
no moje večne-mladé je a silné.
Ó, ženo, keby si ty vedela
mi porozumieť, kebys’ mala dušu
tak spríbuznenú so mnou, za jakú
som pri prvom ju bozku tvojom držal:
ty hrdou by si bola na mňa! i
neshľadúvala by si blaženstva
von z môjho kruhu; čo je v tebe sladké,
bys’ nevláčila všetko na odiv
pred svet a všetko, čo je horké zas,
nepodržala pre krb rodinný -
Ó, žena, jak som nesmierne ťa ľúbil!
Veď milujem ťa i teraz, lež, ach,
je tŕpko štipľavý med, do srdca
čo potiekol mi, bolí ma, keď vidím,
jak šľachetnou by bola tvoja hruď,
nech môž’š byť ženou; osud znivočil
ťa, osud, ktorý za panáka-boha
má ženu ešte, ako za Boha
ju považoval rytiersky raz vek,
však vtedy verili veň, čas bol obor,
dnes neverí nik, piadimuž je čas,
a pánča-božstvo iba viny kryje.
Rozlúčil bych sa s tebou, srdce bych
si vyskubol: keď aj by bolelo
ma, snáď bych mohol pokojnejší byť,
a i ty bezo mňa bys’ mohla tiež
byť šťastlivejšou; ale tam je znova
už stávajúci rád ten: slovutnej
tej auktority, našej cirkve slovo -
I spoločne len trpeť musíme,
kým záväzok náš nerozuzlí hrob.
(Hlavu skloní si do dlaní. Eva ho dojate hladká.)
EVA
No, Janko, neber takto trúchlive,
keď tu i tu aj jedno-druhé rečiem;
nechcela som ťa vrhnúť v zármutok.
Lež vidíš, dvor je taký podivný,
a panie na ňom také pyšné, k tomu
i posmevačné - čo mám počínať
ja protiviť sa im? - Jak? medzi nama
niet hnevu už, šak nieto? Dobrú noc!
na ráno nezabudni peniaze. (Po schodišti sijde do záhrady.)
ADAM
Ká čudná smieška šľachetna a zla
je ženská: z medu, z jedu poslievaná!
A prečo predsa priťahuje? bo
jej vlastnosťou je dobro, pokým hriech
jej patrí dobe, čo ju zrodila.
Hej, famule!
(Lucifer prijde s lampou a položí ju na stôl.)
LUCIFER
Čo rozkážeš, môj majstre?
ADAM
Na povetrnosť pranostiku a
rodozvesť potrebujem, zhotov mi
ich hneď a zaraz.
LUCIFER
Prirodzene, že
liskavú, skvelú; kto by za šupáky
kupoval svoje pustú skutočnosť?
ADAM
Však ani takú, ktorá temer je
sám nesmysel.
LUCIFER
Hm, takej hádam bych
nevedel ani vynajsť, na nejž by
sa pohoršili páni rodičia;
veď čiže nenie Messiášom každý
novorodenec? skvúca stálica,
čo zjavila sa razom rodine
i pozdejšie len z decka vyvine
sa obyčajný mamľas. (Píše.)
(Eva za ten čas došľa ku besiedke; tretí dvoran predstúpi pred ňu.)
TRETÍ DVORAN
Ako dlho
mi unývať dáš tu, och! ukrutná.
EVA
Nuž tebe var’ už veľkou obeťou
je chladný vietor nočný preniesť? Pováž
preds’, pokým ja tu ozaj dobrého
a šľachetného klamem manžela,
že kliatbu nebies, sveta poťahujem
súd na seba pre teba, rytieru!
DVORAN
Ech, kliatba nebeská, súd sveta: tie
neprenikajú do tajomstva tejto
besiedky tmavej.
ADAM (dumajúc).
Žiadal som si vek,
čo neborí sa za nič, obvyklú
kde koľaj riadu spoločenského,
ten posvätením pevný predsudok,
neporušuje nikto; odpočívať
kde môžem si a, na rtoch úsmešok
bez citu, nechať ich - len na ne dívať
sa okom povrchným, tak postranne:
jak v mojich dlhých pôtkach získané
celejú rany. Zavítala doba,
a čo mi z nej? keď v prsách žije tých
duch, toto trápne sväté dedictvo,
čo z neba prijal človek bláhový,
čo po činnosti mrie v ňom ustavične,
čo nikdy nedá jemu odlihu
i v boj sa rúti s hnilým pôžitkom.
Hej, sluho! prines vína, tak sa trasiem;
je sychravý svet toto, potrebno,
bych rozohnil ho. Áno, v tomto veku
zakrpatelom takto načim sa
oduševňovať a sa odtrhnúť
od jeho špiniaceho brudu-prachu.
(Lucifer donesie vína; Adam až do konca scény upíja si.)
Ó, otvor, otvor, nekonečno neba,
mi svoju svätú knihu záhadnú;
keď už-už postriehol som až k ich dnu
tie tvoje zákony: vek zabudnem
ten obmedzený, všetko kolo seba.
Ty nebo večné si, kým, čím sa zem
dme, šum to bez stálosti závažia:
ty povznášaš, kým totam poráža.
DVORAN
Och, Boriško, kiež by si mohla mojou
byť! Keby Pánboh tvojho odvolal
manžela, aby - nu, mal príležitosť
nebesá lepšie poznať, pri čom sa
v tom svojom živote vždy namáhal.
EVA
Mlč, rytier; tak by mi ho bolo ľúto,
chudáka, že by medzi padaním
sĺz mojich nedostalo sa ti bozku.
DVORAN
Ty žartuješ.
EVA
Ba pravdu hovorím.
DVORAN
Kto porozumie tejto do hádanky
zaobalenej mysli!? - Boriša!
veď takto ty mňa ani neľúbiš.
Alebo povedz, nech bych vyhnancom
bol, bedárom, čo by si bola v stave
urobiť za mňa, tvojho verného?
EVA
Skutočne, to včuľ vedieť nemôžem.
ADAM
Ó, prijde-li vek, ktorý krihnatú
tú ľahostajnosť roztopí, a ktorý
s pôsobnou silou novou do očú
zastaralému pozre haraburdiu,
za sudcu vstane, skára, pozdvihne;
(Vstane a vrávorajúc na kraj pavlače kročí.)
prostriedkov veľkých nezľakne sa, skryté
sa nebude báť slovo vyjadriť,
čo zápät ako valná úšustina
pohrne cestou osudnou, a snáď
i toho zdrtí, kto ho vyslovil?
(Počuť nápev Marseillaisy.)
Hoj, čujem, čujem pieseň budúcnosti,
som našiel slovo, veľký talismán
ten, starú zem čo zrobí mladicou!