(Hľadište razom premení sa na námestie Grèvské v Paríži. Pavlač na vyvýšené miesto guillotiny, pisací stôl na stínadlo, u ktorého Lucifer stojí ako kat. Adam ako Danton s pokraja vyvýšenišťa reční k búrlivým davom ľudu. - Za bubnovania objaví sa tlupa otrhaných vojakov-novákov a popred lešenie stane si do radu. Jasný deň.)

ADAM (pokračujúc).
Svoboda, rovnosť, bratstvo!

DAVY ĽUDU
      Synom smrti
buď, kto ich neuzná!

ADAM
      To vravím tiež. -
Dve slová zachránia tú so všetkých
strán napadnutú veľideu. Jedno
z nich vyrečieme pre dobrých, že „vlasť
v nebezpečenstve!“ a tí už sa budia.
Na hriechy druhým slovom zhrmíme,
tým: „traste sa!“ - a obrátia sa v nivoč.
Povstali oproti nám kráľovia,
a my sme hlavu svojho panovníka
im vrhli k nohám; kňazi povstali,
a z rúk im my ich vykrútili blesk,
zpät na jeho trón rozum uvedúc,
tohoto zdávna prenasledovanca.
Však ani druhý ohlas neodznie,
nímž ku lepším sa ozval domov náš.
Jedenásť vojov válči na hranici,
i čo je mládežou a bojovné,
ta bez prestania hrne všetko, miesta
by zaplnilo spadlých hrdinov.
Kto hovorí, krv prelievajúca
že šialenosť tá podežmuje národ?
Keď rúda vrie, v ten čas sa vylúči
zlá troska, ale ctná časť zostane.
A čo sme hneď aj radom odo dňa
k dňu prelievači krvi v očiach ľudí,
nech považujú nás bárs za obludy,
len nech si je vlasť veľká, svobodná.

REKRÚTI
Zbroj nám, len zbroj a vodcu!

ADAM
      Správne, správne!
Vy iba zbroj si žiadate, zbroj, kým
v tak mnohých veciach trpeť musíte
na nedostatok: ajhľa, odev váš
s vás padá v ruslinách, ste bosonohí;
no všetko, všetko vydobudnete
si bodákmi, bo, áno, od úlohy
že nemenší ste, zvíťazíte. Ľud
je nepremožiteľný. Práva včul
člen z generálov našich vykrvácal,
čo na čele sa našich vojínov
dal ubiť.

DAVY ĽUDU
      Och, ten zradca!

ADAM
      Správne vravíš!
Ľud ani nemá iných pokladov
než krv, juž s takou márnotratnou až
veľkodušnosťou obetuje vlasti.
I kto s tým svätým ľudu pokladom
je povolaný nakladať, a predsa
svet podrobiť si nevie, áno, ten
je zradca.
(Zpomedzi rekrútov vystúpi dôstojník.)

DÔSTOJNÍK
      Dosaď si mňa, občane,
na jeho miesto, a ja sotrem hanbu.

ADAM
Je chvalitebná samodôvera
u teba, priateľu môj; ale toho
záruku, že aj slovu dostojíš,
prv na bojišťach hľaď si vyzískať.

DÔSTOJNÍK
Tá bezpeka tu v duši mojej sídli;
a potom, ľaď! mám hlavu tiež, čo viac
je hodna snáď, než totá srazená.

ADAM
A kto mi ručí, že ju prinesieš, keď
požiadam o ňu?

DÔSTOJNÍK
      A či lepšieho
zaručiteľa treba, než ja sám som,
kto za nič považujem život svoj?

ADAM
Tak nesmýšľava mládež.

DÔSTOJNÍK
      Ešte raz,
občane, vyzývam ťa.

ADAM
      Trpezlivosť
len ešte, nevystane cieľ.

DÔSTOJNÍK
      Ty mi
nedôveruješ, vidím; tedy nauč
sa lepšej o mne mienke, občane. (Zastrelí sa.)

ADAM
Škoda ho, guľku nepriateľovu
ver’ zaslúžil si. Zaberte ho, bratia.
I do videnia, po víťazstve!
(Tlupa rekrútov odtiahne pochodom.)
      Och,
kiež by som môhol i ja účastným
byť vášho osudu! Lež za podiel
mne dostala sa borba len, nie sláva,
nie protivník, s nímž zabratému v boj
i padnúť okrasou je, ale ktorý,
sieť nastraženú pletích, zo skrýše
po zákernícky číha na mňa i
na svätú otčinu.

DAVY ĽUDU
      Len prstom ukáž
nám na neho, a smrť mu!

ADAM
      Na koho
som poukázať v stave, ten i umrel.

DAVY ĽUDU
Nuž a tí, čo sú podozriví? - Veď,
kto podozrelý, je i vinný už,
znak vypálil mu v čelo ľudový
cit všeobecný, tento bez omylu
vždy veštec. Smrť, smrť aristokratom!
Hybajme, poďme do dier žalárnych.
Vykonávajme zákon, zákon ľudu
je svätý.
(Davy pohnú sa smerom do väzení.)

ADAM
      Nie tam väzí nebezpeč;
závora silná je, a smradľavý
vzduch, ktorý smysly zmiata, hubí svaly,
ten beztak je vám za spojenca: nuž,
nechajme ich. Oj, zrada s vzpriamenou
si chodí hlavou, chechcúc sa, a dýku
tam v stoliciach si brúsi Konventu.

DAVY ĽUDU
Tak na Konvent, hŕŕ! - nie je ešte dosť
popreberaný. Na ten pozdejšie,
prv do žalárov pre cvik potrebný.
A do tých čias ty mená všetkých zradcov
posbieraj, Danton!
(Davy odtiahnu s hrozbami. Medzitým niekoľkí sans-culotti jednoho mladého markýza a Evu ako jeho sestru privlečú pred lešenie.)

JEDEN ZO SANS-CULOTTOV
      Tu, hľa, vedieme
ti zas dvoch mladých aristokratov!
Tá hrdá tvár, to prádlo jemnučké
preds’ jasne svedčia o ich hriechu.

ADAM
      Aký
to ušľachtilý párik. Poďte hor’,
vy mladoni!

SANS-CULOTTE
      My ale rušajme
za svojmi kamarátmi, na nás práca
kde očakáva, no a pohroma
na zradcov.
(Sans-culotti odídu s ostatným ľudom; oba mladí vystúpia na lešenie. Okolo lešenia zostane iba niekoľko strážcov.)

ADAM
      Nerozumiem, ký to súcit
ma priťahuje k vám, no na vlastné
nebezpečenstvo zachránim vás.

MARQUIS
      Nie!
nie, Danton; jestliže sme vinní, tak
vlasť zapredáš, ak neodsúdiš nás!
Ak nie sme, tvojej nepotrebujeme
milosti márnivej.

ADAM
      A kto si ty,
že s Dantonom sa takto shováraš?

MARQUIS
Som marquis.

ADAM
      Dočkaj - a či nevieš, že
krom „občan“ nieto iných oslovení?

MARQUIS
Nič nepočul som o tom, že by kráľ
môj titule bol zrušil.

ADAM
      Nešťastlivče,
mlč, nepokračuj! - Slúchni: do radov
vstúp našich vojsk, a dráhu do korán
máš otvorenú.

MARQUIS
      Nemám dovolenia
od kráľa, občane, že vojenčiť
smiem cudzom vo vojsku.

ADAM
Tak umreš.

MARQUIS
      Z mojej
rodiny bude o jednoho viac,
kto zomrel za kráľa.

ADAM
      Čo rútiš sa
tak o zlomkrky smrti do ramien?

MARQUIS
A či si myslíš, zemianska tá prednosť
že jedine vám patrí, ľudáci?

ADAM
Mne protivíš sa? dobre, tedy i ja
ti zapriečim! Kto bude mocnejší?
Hej, zachránim ťa proti tvojej vôli:
a za charakter tento kedysi
budúcnosť, ktorá bude usadlejšia,
v nejž poutuchla vášeň strannícka,
mi zaďakuje. - Národná stráž! ta
s ním na môj byt. Ste zodpovední zaň.
(Niekoľko ozbrojených národných obrancov odprevadí markýza.)

EVA
Ó, brat môj, silný buď!

MARQUIS
      Boh chráň ťa, sestro! (Odíde.)

EVA
Tuť hlava, hľa, nie horšia ani mak
od Rolandovej.

ADAM
      Nieže takéto
zatvrdlé slová s týchto nežných perí.

EVA
Ku krvavému popravišti sa
nehodí žiaden výraz nežnejší.

ADAM
Môj svet je toto desné lešenie.
Keď vykročilas’ ty naň, áno, s tebou
kus neba sišiel, a mňa do svojej
zaviera svätyne.

EVA
      Ni zvieraťa,
jak stúpalo čo obeť posvätená,
na trudnej ceste jeho utrpenia
nevysmievali žreci.

ADAM
      Obeť tá,
mi uver, som sám. A ak závistlive
aj obdivujú vôkol moju moc,
ja bez radosti, povŕhajúc žitím
i samou smrťou, okom stĺpkovitým
na kráľovský svoj patrím stolec, zkaď
čo deň tak mnohí zrovna od boku
mi upadujú v priepasť hlbokú,
i hľadím, kedyže už dôjde rad
i na mňa - V tejto brodíaceho krvi,
tak sužuje ma clivá samota,
tá predtucha, kým dobrom života
byť môže láska. Ženo spanilá,
ó! jeden deň len - v mojom žití prvý
deň - kebys’ ma tej vede učila,
čo z nebies samých zdrojom klokotá:
na druhý deň bych pri zápale zôr
pokojne sklonil hlavu pod topor.

EVA
Jak? v hroznom svete tom ty ešte žiadosť
i lásky prechovávaš - či ťa na dosť
nezastrašuje vnútri svedomie?

ADAM
Svedomie, ono sebavedomé,
je predným právom obecného sveta;
kto vedený je súdbou, kde mu méta,
ten nemá stihu obzerať sa kol.
Kde čulas’ kedy o víchre, že bol
by zrazu zastal, prikovaný k miestu,
keď útla ruža schýli sa mu v cestu?
A potom ktože by bol natoľko
opovážlivým, že by súdiť chcel
nad verejného žitia mužom? Kto
si trôfa tvrdiť, niť že dovidel,
čo na javišti jako Catilinu
hen, tamto zase Bruta vodí k činu?
Alebo myslia si var’, o kom chýr
sa rozkričal, že ako bohatýr
aj človekom byť prestal, i že sa
na takú zmenil nadpozemskú bytosť,
juž zajímajú iba nebesá,
no zľahčených tých drobizg pomerov,
tá rozličná dňa starosť, záležitosť
jojž neupúta viac, bárs v nížin kole
aj otočia ju s dávnou dôverou?
Och, never tomu! nie - i na prestole
ver’ bije srdce, vzbĺka v plamienku;
a jestli Cäsar tiež mal milenku,
tá akiste ho znala iba tak,
že dobrý šuhaj je, a naopak
ni zďaleka len netušila ona,
jak zem sa trasie pred ním, pod ním stoná.
A keď sa takto majú veci preds’,
rec, prečo bys’ ma neľúbila? rec;
či nie si ženská a ja chlap zas, šakže?
Hovoria, srdce nenávidí, vraj,
alebo miluje, jak so sebou
prinesie na svet onen citu taj.
Ja cítim celou bytia potrebou,
že toto srdce rodnnými sväzky
je spiaté s tvojím v sňatok sŕdc to dvoch,
a ty bys’, panno, týmto slovám lásky
nemala rozumieť?

EVA
      A keby aj,
čo z toho? Iný teba vedie Boh,
než ktorého ja v srdci svojom nosím;
nemôžme takto porozumeť si
na vzájom nikdy.

ADAM
      Opusť tedy stále
tie zastaralé svoje ideále!
Nač žertvy páliť bohom vyhnaným?
Veď beztak žene oltár prisluší
len, čo je mladý vždy - a tým je srdce.

EVA
I opustený oltár môže mať
si martyrov. Ó, Danton, vznešenejšie
je: srúcaniny s úctou obhájit
posvätnou, nežli s hlukom pozdravovať
moc odbojnú! A povolanie to
najlepšie zavše žene pristane.

ADAM
Mňa ešte žiaden človek nevidel,
bych citlivkáril; i nech týmto razom
tak dozrel by ma, priateľ-nepriateľ,
že toten, ktorho bičom pohnal osud,
by ako víchor prečistil svet, včul,
na popravišti chcejúc milovať,
u devy postáva, i v zreľniciach
mu horia slzy: iste predpovedal
by, Danton padne; pustil by sa v smiech,
i nik by sa ho nebál viacej. A preds’
o pablesk aspoň prosím nádeje.

EVA
Až za hrobom tam smierený tvoj duch
ten krvavý prach doby sodeje,
snáď…

ADAM
      Nevrav ďalej, devo, nevrav ďalej!
Ja na záhrobný svet ten neverím,
nádejeprázdny rujem, mocujem sa
so svojím losom.
(Davy so zakrvavenou zbrojou, niekoľko krvavých hláv nesúc na kopijach, navrátia sa v divom návale. Poniektorí vylezú na lešenie.)

DAVY ĽUDU
      Spravodlivosti
sme urobili za dosť. - Aké pyšné
to plemä bolo.

SANS-CULOTTE (podávajúc presteň Dantonovi).
      Aha, prsteň tu
na podnož otčiny. Z tých škaredníkov
ktorýsi vtisol mi ho do ruky,
keď na hrdlo som nôž mu prikladal.
Plemeno toto domnieva sa, že
sme lúpežníci. - A ty žiješ ešte,
há? nasleduj si svojich pokrevných!
(Skolí Evu, ktorá prez zadný okraj lešenia svalí sa dolu.)

ADAM (zakryjúc si oči).
Jaj, konec tedy jej! - Ó, osude,
kto odolá ti?

DAVY ĽUDU
      Teraz do Konventu.
Spoluobčane, veď nás! A či si
už povyberal mená zradcov?
(Ľud odprace sa s lešenia. Eva ako otrhaná, rozľútená sedliačka vymoce sa zo zástupu, a v jednej ruke dýku, v druhej krvavú hlavu držiac, hurtom priblíži sa k Dantonovi.)

EVA
      Danton!
ten sprisahanec, podívaj sa naň,
chcel zavraždiť ťa, ja ho zabila.

ADAM
Ak na tomto by mieste bol sa lepšie
zadržal, než ja, zrobila si zle!
ak ale nie, tvoj skutok riadny je.

EVA
Môj čin je riadny, a ja mzdu si žiadam:
stráv, veľký mužu, so mnou jednu noc!

ADAM
Čo za súcit môž’ povstať v takých ňádrach?
Kým útlocitom je cit tigricin?

EVA
Naozaj, občan, zdá sa, žes’ sa pridal
k aristokratom modrokrvým tiež,
alebo v horúčke čajs’ hovoríš
tak romanticky. Ty si predsa chlap,
ja mladá zas a žena som, môj obdiv
ma k tebe ženie, veľký človeče.

ADAM
Vonkoncom cítim hmyreť zimomriavky;
môj zrak sa odvracia. Nie, nevládzem
zniesť tento strašný prelud: aká to
podivná podobnosť! - Kto poznal prvej
anjela, i ho videl pozatým,
keď padol, videl snáď čos’ podobného.
Tie isté ťahy, vzrast, reč, všetko, len
kás’ drobulinká chybí ničota,
jejž neľza opísať, a jak sa cele
stal iným celok! Onej nemôhol
som dostať, bo ju chránil sväto-kráž,
tá pekla čmudom hnusí sa mi až.

EVA
A čože si to trizníš?

ADAM
      Účtujem,
ženštino, že ni nocí nemám toľko,
čo zradcov ešte jesto vo vlasti.

DAVY ĽUDU
Na Konvet, hor’ sa! - len ich pomenuj.
(Za ten čas prijdú Robespierre. Saint-Just a iní členovia Konventu s iným zástupom ľudu, a na napochytre spravené lešenie vystúpia.)

SAINT-JUST
Jak pomenoval by vám ich on, hlavný
ich zlo-druh? (Ľud zšomre.)

ADAM
      Saint-Just, osmeľuješ sa
mňa obviňovať, a či nevieš, jak
som silný?

SAINT-JUST
      Bol si v ľude prv. Ľud avšak
je múdry, poznal ťa, i výrok on
Konventu sväto-sväte potvrdí.

ADAM
Iného sudcu neznám nad sebou ja,
než sám ľud, a ľud, viem, je priateľ môj.
(Znova hluk medzi ľudom.)

SAINT-JUST
Tvoj priateľ je, kto nepriateľ je vlasti.
Ľud suverén, hej, bude držať súd
nad tebou; pred ním týmto obžalúvam
ťa, vlastizradco: z podludníctva hen
na statkoch štátnych, zo sympatie
k aristokratom tobôž, neináč
z dychtivej túžby po tyranskej vláde.

ADAM
Daj pozor, Saint-Just, zhrmí moja reč.
Je obžaloba tvoja čira faleš!

ROBESPIERRE
Hach, nedajte mu hovoriť! má vám,
jak viete, jazyk hladký ani had.
Lapte ho v mene našej svobody!

DAVY ĽUDU
Nepočúvajme, nepočúvajme ho!
Nech zhyne! (Obkolesia ho a zajmú.)

ADAM
      Tedy neposlúchajte;
tak ale ani ja nech nečujem
tých podlých žalôb. Jeden druhého
nepresvedčíme rečou. Ba ni skutkom
neprevládali ste ma. Robespierre,
ty iba si ma predbehol, to je
to všetko: preto nevychlubuj ním sa.
Sám skladám, hľa, zbroj, - bolo toho dosť.
No týmto hlasne vyzývam ťa, slyš:
po ceste tej, juž tys’ mi pripravoval,
bys’ o tri mesiace ma nasledoval.
Buď zručný, katan - obra odpravíš!
(Hlavu zohne pod stínadlo.)