(Hľadište premení sa na rozkošný, palmostromý kraj tretej scény. Adam, zas ako mladý, ešte rozospalý vystúpi z koliby a s údivom obzerá sa vôkol. Eva dnu odpočíva. Lucifer stojí naprostred javišti. Slnný deň.)

ADAM
Ó, desné obrazy! kam dely ste sa?
Kolo mňa všetko kypí životom,
tak usmieva sa, jak som zanechal
ho tu, až od žiaľu mi puklo srdce.

LUCIFER
Márnomyseľný človek! Nuž či si
to praješ, sústava by prírody
sa porušila, nová vlasatica
by ztrblietala tvojej za noci,
zem triasla sa, keď zhyne jeden červ?

ADAM
Či sníval som len - abo teraz snívam -
a vôbec je-li od číreho sna
viac samo bytie, ktoré na okamih
posadá mŕtvu hmotu, aby s ňou
vovedne do zniku sa rozpadlo?
Nač je nám, načo toto chviľkové
sebavedomie, ak len na to, aby
sme uvideli hrôzy nebytia?

LUCIFER
Hm, horekuješ? Iba zbabelosť
je schopná bez odporu prijať úder,
ktorému vyhnúť ešte v moci má.
Však na večité súdby písmeny
pokojne hľadí a nerepce pre ne
ten, kto je silný, na to zreteľ svoj
len obracajúc, ako obstáť môž’
i pod ozrutným obsahom ich. Taká,
hľa, súdba stojí nad dejinami;
tys’ nástroj len, nímž v pokrok pohýňa.

ADAM
Nie, hoj! nie, lužeš; vôľa svobodná je.
A túto som si veľmi zaslúžil,
sa pre ňu zriekol raja. Mnohému
som priučil sa z mojich snovidení,
od nejedného pritom vytrezvel
ošialu: i včuľ záleží len na mne
si ináč svoju cestu upraviť.

LUCIFER
Hej, keby zábuda a večná nádej
neboly samej súdby spojenci,
že, pokým oná hojí rany, táto
koberec rozostiera nad priepasť
a povzbudzujúc hovorí: sto smelých
už do nej skydlo, zlomiac väzy, - ty
ten šťastný budeš, čo ju preskočí. -
Lež videl si, šak, ako učenec,
v hromade iných mnohých podivností
i takú hlístu, ktorá v pustovke
a v mačke je len v stave jestvovať,
a prvú dobu svojho vývinu
vzdor tomu iba v myši tráviť môže?
Ni tej ni žiadnej inej myške je
nie uložené, aby pocítila
mačkine, pustovkine paznechty,
a ktorá si je opatrná, aj
môž’ vyhýbnuť im, ako starena sa
pominúc v svojom krúžku domácom.
No nepodvratný zákon nad tým bdie,
by toľko predsa ulezlo sa v újeď
protivníkovi, koľko potrebno,
by po tisíckach rokov ešte i
ten mäkkýš udržal sa na svete. -
Tak ani človek nenie viazaný
osobne, ale celé pokolenie,
to, ovšem, vláči svoje reťazy;
nadšenie, sťaby príval, unáša
dnes za ten predmet, za druhý zas zajtra.
Hranica bude škvariť koriste,
a príjdu, čo sa na tom rechtať budú.
A kto raz v soznam shrne číslice,
sa dôslednosti losu podiví,
čo manželstvo, smrť, potom hriech i ctnosť
uvádza s takým úmerom, a vieru
a pomätenosť, samovraždu tiež?

ADAM
Stoj! myšlienka kás’ prebleskla mi hlavou -
ba môžem ešte, vládzem zapriečiť
i tebe, Bože! A čoby mi hneď
i sto ráz riekol osud: Dotiaľ žiješ!
ja vysmejem ho, a ak zapáči
sa mi, nuž nežijem. Či nie som sám
vždy ešte na tom svete? Predo mnou,
toť, úskalie, a pod ním bezdno: jeden
skok, akoby hry dejstvo ostatné…
a smelo poviem: konec komédii.
(Adam ide smerom na skalisko; Eva vystúpi zo dverí.)

LUCIFER
Ech! konec, konec: aká hlúpa reč!
Veď čiže nenie každá minúta
i začiatok i konec? Či si preto
niekoľko prezrel tisícletí?

EVA
      Adam,
čo si sa vykradol tak odo mňa?
Tvoj posledný bozk bol až mrazivý,
a starosť a či hnev i týmto razom
ti sedí sťaby mračno na tvári;
tak sa ťa bojím akosi…

ADAM (ďalej kráčajúc).
      Nač aj
sa tmolíš za mnou jednostaj? čo sliediš
mi po stopách? Muž, tohto sveta pán,
aj inú prácu má, než daromné
tam milkovanie. Žena nerozumie
sa do toho, i iba putom je. - (Obmäkčiac sa.)
Čos’ nedriemkala ešte aspoň troška?
Už teraz ťažšou bude obeť, juž
som budúcnosti priniesť povinný.

EVA
Ak vypočuješ, ešte ľahšou bude
var’, bo čo posiaľ bolo pochybné,
zabezpečené je už: - budúcnosť.

ADAM
Jak to?

EVA
      Viem, vyjasní sa obličaj
tvoj, keď ti pošepnem. No poď len bližšie: -
Ó, matkou cítim sa byť, Adame!

ADAM (padnúc na kolená).
Prevládal si ma, Pane. Ajhľa, sa
do prachu pokorím; nie, bez teba
oproti tebe darmo bojujem ja:
i zdvíhaj alebo ma porážaj,
ti srdce svoje otváram.

LUCIFER
      Hach! červ,
či zapomnul si svoju veľkosť? za čo
len mne máš ďakovať.

ADAM
      No, nechaj to!
ničotným bolo očú slepením;
a toto pokoj je!

LUCIFER
      A, pošetilá
ty ženo, povedz, čo sa vychlúbaš?
tvoj syn i v Eden s hriechom počal sa.
On na tvoju zem hriech prinesie každý
a všetku biedu.

EVA
      Ak tak zaľúbi
sa Pánubohu, iný bude raz
počatý v totej biede, čo ju sotre,
prinesúc na svet bratstvo so sebou.

LUCIFER
Či proti mne sa vzbúriš, otroku?
Hor’ z prachu, zviera!
(Kopne po Adamovi. - Nebesá sa otvoria; Hospodin zjaví sa oslávene, okrúžený anjelmi.)

HOSPODIN
      Duchu, do prachu!
Predo mnou veľkosti niet.

LUCIFER (sa uhýňajúc).
      Kliatba, kliatba!

HOSPODIN
Vstaň, Adame, a nebuď sronený:
na milosť, vidíš, prijímam ťa znova.

LUCIFER (stranou).
Jak badám, tu sa výjav rodinný
rozvíja: pekný hádam citu, ale
pre rozum nekonečne zdĺhavý.
Najlepšie, keď sa ztratím. (Uchodí.)

HOSPODIN
      Lucifer!
i tebe mám riecť slovo, zostaň teda.
Ty ale, syn môj, rozprávaj, čo ťa
tak trápi.

ADAM
      Pane! strašné videnia
ma súžily, a neviem, neviem, ach, čo
je skutočného na nich. Povedz mi,
ó! povedz, aký los ma očakáva:
či moje všetko je to na úzko
ohraničené bytie, v jehož bojoch
sa duša moja tríbi, víno jak,
bys’ naposled, keď očistil sa mok,
ho na zem vylial, a prach postrebal ho?
alebo toten lieh si výborný
k lepšiemu určil? Moje plemeno
či postupovať bude vždy viac napred,
sa ušľachťujúc, aby blížilo
sa k trónu tvojmu - a či vo mlyne,
jak hovädo, sa na smrť utrmáca,
a z toho kruhu, v ktorom koluje,
nebude v stave nikdy vyraziť?
Dôjde-li odmeny hruď statočná,
jejž malodušné množstvo posmieva sa
za prelievanie krvi? Osvieť ma,
a uloženie, buď si akékoľvek,
ponesiem vďačne; iba vyhrať ľza
mi čarou tou, bo táto neistota
je pre mňa peklom.

HOSPODIN
      Nedopytuj sa
dial na tajomstvo, ktoré dobrotive
uzakrývala božská pravica
ti pred žiadavým zrakom. Kebys’ zrel,
že na zemi len pominuteľne
si hovie tvoja duša, s druhej strany
však že ťa večnosť čaká: nebolo
by ctnosťou viac tu trpeť. Kebys’ videl,
prach zemský že ti dušu popije:
čo popúdzalo by ťa, k vôli veľkým
pomyslom bys’ sa zriekal pôžitku
prchavej minúty? kým teraz preds’,
budúcnosť tvoja presvitajúc hmlou,
keď pod bremenom chviľkového bytia
sa krčíš, zavše zdvihne, vznesie ťa
nekonečnosti pocit mohutný.
A jestli hrdosť tohto velecitu
by zachvátila ťa, tož do hraníc
ťa uzavracia na piaď dlhé bytie.
A uistená stojí veľkosť, ctnosť. -

LUCIFER (s rehotom).
Naozaj, ktorú nastupuješ, slávna
to dráha žitia! Velikosť a ctnosť
ti tedy budú vodcí: tieto slová
dve, čo sa len tak vedia stelesniť,
ak povera, a k tomu predsudok
i nevedomosť budú strežať u nich. -
Nač aj som dačo veľké podnikal
s človekom, čo súc z blata smiesený
a slnka lúčov, pre vedenie je
ak piadimuž a obor na slepotu!?

ADAM
Och! neposmievaj sa mi, Lucifer,
len sa ty neposmievaj; videl som
vedenia tvojho presnú budovu:
ej, veľmi chladno, zima bolo totam
tým mojim prsám roztúženým - Lež,
ó, Hospodine! kto ma zadrží,
bych zotrvával pravej na ceste?
Veď odtiahol si so mňa vodčiu ruku,
jak vedenia som plod bol ochutnal -

HOSPODIN
Máš silné ramä - srdce povznesené:
pred sebou priestor bez konca, čo ťa
do práce vyzýva; a jestliže
dáš dobrý pozor, isty príhlas bude
ti bez prestania v uši zavznievať,
čo kývne ti zpät a ťa pozdvihne:
len nasleduj ho. A jak v trme-vrme
účinlivého tvojho života
zanemie tento ohlas nebeský:
tu čistejší ráz tejto útlej ženy,
súc odľahlejším brudu záujmov,
ho začuje a prez srdečné žily
jej na básnictvo a spev scedí sa.
S týmito dvoma nástrojama ti
u boku bude stávať ona medzi
nešťastím-šťastím žitia zároveň,
potešujúci, usmievavý geníj. -
Ty ale, Lucifer, ty krúžok tiež
v tom mojom vesmíre, len pôsob ďalej:
to tvoje ľado-mrazné vedenie,
to pošetilé zapieranie tvoje
nácestou bude, ktorá do vrenia
kvas privodí, a trebárs zakláti
aj, - nerobí nič - na okamih dáky
vše človekom: veď sa on obráti.
No nekonečný teba stihne trest,
zakaždým museť drzým okom zniesť:
jak to, čo zkaziť mieni tvoja sprava,
sa krásy, ctnoty novým klíkom stáva.

CHÓR ANJELOV
Svobodne si medzi ctnosťou
môcť a hriechom voliť, aký
obor vidy! vznešenosťou
siahajúci nad oblaky,
a preds’ vedeť, cítiť pritom,
i po voľby lichom boji
nad nami že schranným štítom
Božia milosť večne stojí.
Konaj tedy, bojuj smelo,
a netráp sa, keď aj ľudu
davy za statočné dielo
nevďakom ti platiť budú;
je to ujma pre ctibažnosť.
Kto chce veľkých skutkov dobyť,
za cieľ maj len sebavážnosť,
ináče sa stydiac robiť;
a tej hanby povedomie
podľač na zem pritkne kliny,
šľachetnému ramenom je,
čo ho chváti do výšiny. -
Avšak v púti pod oblohu
nepomúť ti zdanie hlavu,
že čo robíš, ty to Bohu
vykonávaš na oslavu;
i že On by utisnutý
v svojej moci bol na teba,
k vyplneniu rozhodnutí
ty že práve si mu treba:
ba na teba sláva sletí
z preláskavej jeho vôle,
pôsobnosti svojej keď ti
prepustí vše šíre pole.

EVA
Hoj, rozumiem tej piesni, Bohu chvála!

ADAM
I ja sám šípim, čo mi zaspievala,
aj chcem to plniť. Len ten konec kýsi!
ten kebych vedel vytreť z pamäti si!

HOSPODIN
Povedal som ti, človeče, i čuj
raz ešte: bor sa a vždy dôveruj!