(V raji. Prostred neho stromy vedenia a života. Adam a Eva prichádzajú, rozličné zvieratá s krotkou prítulnosťou otáčajú ich. Otvorenou bránou nebies vyžaruje slávokráž (gloria), a tichá harmonia chóru anjelského zavznieva. Slnečný deň.)
EVA
Oj, žiť, žiť: koľká slasť to, jak je krásné!
ADAM
A pánom tak byť celým nad tvorstvom.
EVA
Mať pocit, jak sa o nás starajú.
A za všetko to znáčkom výdaju
len vďaku brbtať k Tomu tíško vše,
kto všetky tieto skytá rozkoše.
ADAM
Odvislosť, vidím, tvojou zásadou
je životnou. - Ej, Eva, zasmädol
som; vidz, jak hľadí na nás lákave
to ovocie tu.
EVA
Odtrhnem z nich jedno.
HLAS HOSPODINOV
Stoj, stoj! Som celú zem ti pridelil,
len tým dvom stromom vyhni, vyhybuj,
duch iný háji ovocie ich vábné,
i smrťou umre, kto ho požije. -
Tam červenie sa strapec hroznový,
hen milý chládok k odpočinku zve
v poludňového slnka dusnom sparne.
ADAM
Podivný rozkaz, vážny však, sa zdá.
EVA
Tak prečo krajšie tie dva stromy sú
od iných? abo prečo práve tie
sú zakázané?
ADAM
Nuž, hľa, prečo modré
je nebo, háj je prečo zelený? -
dosť na tom, že je tak. Hej, poslúchnime
ten zvláštny pokyn; Eva, za mnou poď.
(Usadia sa v besiedke.)
EVA
Skloň sa mi na hruď, a ja ovievať
si budem ťa.
(Prudký záraz vetra. Medzi vetvovím objaví sa Lucifer.)
ADAM
Hach, ženo! čo je to?
nič doposiaľ som nečul podobného.
Jak keby cudzia sila vraživá
nás bola napadla.
EVA
Až trasiem sa;
i nebeský zun zmĺkol.
ADAM
Na tvojich
tu ňádrach, tuším, vždy ho čujem ešte.
EVA
Ja zas, keď tam hor’ stemnie slávo-kráž,
tu v očiach tvojich nachodím ho, Adam.
Veď kde bych aj ho inde mohla najsť
krom u teba, ja, ktorej beztak len
žiar tvojej túžby doprial súcnosti:
jak v svojom jase slnce vladárske -
vo veškerenstve by nestálo samo -
na hladine sa vody zmaľúva,
s ňou ihrá sa, sa teší, že má družku,
velikodušne zapomínajúc,
jej obličaj že iba vlastného
je ohňa jeho bledou odlikou,
čo spolu s ním by v nič sa zamračila.
ADAM
Tak nevrav, Eva, nezahanbuj ma.
Čo je hlas, ak niet, kto by srozumel mu?
čo lúč, ak farba nepolapí ho?
I čo bych bol ja, jestli v ozvene
jak tam, tu v kvietí v tebe v krajšie bytie
by nerozvíjal sa môj život, v ňomž
mi milovať ľza seba samého?
LUCIFER
Tým nežným maznám-oblizačkám nač
aj nasluchujem? - Odvrátim sa, ináč
ma ešte taký posmech stihne, že
vypočítavý, chladný rozum stane
sa závistníkom mysli detinskej.
(V tom vtáčik zaspieva na blízkom konári.)
EVA
Čuj, Adame! - Ó, rec, či rozumieš
blázonka toho ľúbostnej tej piesni?
ADAM
Ja načúval som šumu potoka,
i nachodím, tiež takto velebil.
EVA
Ký súlad, miláčku, až zázrak: ten
kol mnohý zvuk a jeden smysel len!
LUCIFER
Co toľko dliem? Ta k činu! s chvatom, zrazu:
som zaprisahal zkazu im, i zkazu
vziať musejú. A predsa v pochybách
zas ustrnem, či ozaj nebudem
po daromnici svodnou vedenia,
vysokomyslnosti zbrojou s nima
sa potýkať, keď medzi nima tkvie
sťa útočište, pred ochabnutím
čo varuje im srdcia, zdvíhajúc
klesajúceho: toť, cit. Ale čo sa
omýšľat? Kuráž platí, kocka hrá!
(Nový záraz vetra. Lucifer zjaví sa pred zostrašeným ľudským párom. - Slávo-kráž sa zatmí. Lucifer zchechce sa.)
O čomže snívate? -
(K Eve, zaberajúcej sa zutekať.)
Och, počkaj, švárna
paničko! Dovoľ aspoň na jeden
bárs okamih, bych obdivoval ťa!
(Eva zastane a pomaly nabudne odvahy.)
(Stranou.) Ten vzor sa million ráz obnoví.
(Nahlas.) Adame, ty sa bojíš?
ADAM
Teba hádam,
mizerná podobo?
LUCIFER
(Stranou.) Tiež obstojne
sa za praotca hodí hrdému
mužskému pohlaviu. (Nahlas.) No, zdravstvujte,
brat, sestra duchom!
ADAM
Povedz, kto si, há?
Zkaď prichdzaš k nám, sdola a či shora?
LUCIFER
Jak ľúbo vám, to u nás za jedno.
ADAM
Ja nevedel, že ešte krome nás
jest človek.
LUCIFER
Ojoj! mnoho toho ešte,
čo nevieš ty, a ani nebudeš
ho vedieť. Lebo vari dobrácky
ten starec preto bol by stvoril z prachu
ťa, by sa s tebou o svet rozdelil?
Ty chváliš ho, on teba vydržuje,
ti rečie, z toho ber si, toho však
sa boj, ťa chráni, vodí, vlnaté
jak zviera hen; nuž, bys’ sa spamätal,
ver’ ani nemôžeš mať potreby.
ADAM
Bych spamätal sa! - Ako? tedy nebol
bych pri pamäti? Čiže necítim,
toť, slnka pablesk požehnávajúci,
presladkú radosť zo živobytia,
i Boha môjho nekonečnú milosť,
že urobil ma bohom pozemským?
LUCIFER
Tak húta akiste i chrobáčik,
čo ovocie ti zpred úst ujedá,
i orol, ktorý na vtáčka sa vrhne.
Veď čože robí šlachetnejším ťa!
Je iskra len, čo vo vás svitká si,
nu, nekonečnej sily leda hnutie;
jak jednotlivé vlny potoka,
sa na minútku zlesknúc, zapadnú
zpät v šeré bezdno spolnej postele. -
Hej, bolo by snáď jedno: myšlienka
to, ktorá v hrudi tvojej krahne-krepnie
nepovedome, tá by zrobila
ťa plnoletým, vlastnej sile ťa
tak sveriac, abys’ volil medzi dobrým
a zlým, sám spravoval si osud svoj,
i zpod opeky by ťa vymanila.
No hnojiválom var’ len lepšie ti
sa plieniť v mäkkom lone svojho krúžku
a bez vedenia spolu pominúť
ti so životom. - Veľkým pohodlím
je spokojiť sa s vierou; šľachetné,
však trudné je stáť vlastných na nohách!
ADAM
Ohromné veci vravíš, že až závrať
ma pojíma.
EVA
Mňa oduševňuje,
tak krásné, nové veci hovoríš.
LUCIFER
Lež vedenie by ešte nebolo
dosť samo v sebe: aby vtelilo sa
vo veľkolepých dielach - k tomu by
i nesmrteľnosť bola potrebná.
Čo v stave zrobiť bytie na piaď dlhé?
Tie stromy dva plň skrývajú tých vloh,
a čo vás sformoval, hľa, od oboch
vás odsúdil. Hej, zrovna ako Boh,
užijúc s toho, budeš všetko znať;
od tohto zvečnie mladosť tvojich vnád.
EVA
Preds’ ukrutný je veru ten náš tvorca!
ADAM
No a ak sklameš?
(Slávo-kráž sa trochu vyjasní.)
NEBESKÝ CHÓR
Beda, svete, ti.
Ťa prvotný ten zápor pokúša.
HLAS HOSPODINOV
Človeče, pozor!
ADAM
Ký hlas v zápätí?
LUCIFER
Ech! vetvami hnul závej ovzdušia.
Ba pomozte
vy mi, čo ste
moc živlov odveká,
vám získať človeka.
(Záraz vetra. Slávo-kráž sa zatiahne.)
Tie stromy dva sú moje.
ADAM
Kto si tedy
ty? Veď zdáš sa byť takým, jak sme my.
LUCIFER
Vidz orla hen, čo v oblakoch sa krúti,
vidz krta tu, čo ryje pod zemou:
každého iný obzor otáča.
Ríš ducha mimo obzoru je tvojho,
a človek je, kto je ti najvyšším.
I psovi hlavným ideálom pes,
a uctí ťa, ak za druha ťa prijme.
No práve tak, jak ty ním pohŕdaš,
i stojíš nad ním sťaby osudným
mu dopustením, Boha spôsobom
naň požehnanie abo kliatbu sypúc:
tak práve na vás i my shliadame,
duchovnej ríše pyšní účastníci.
ADAM
A tedy z totých duchov bol bys’ ty?
LUCIFER
Hej, medzi silnými ten najmocnejší,
čo u Božieho trónu stával som,
i z najkrajšieho jeho slávo-krážu
mal údel.
ADAM
Nuž tak prečo vo skvelom
si nepozostal nebi, prečo sem
na prašný svet ten sišiels’ medzi nás?
LUCIFER
Hm: zunoval som druhé miesto tam,
ten život, podrobený pravidlám
a jednotvárny; nebeský tiež chór
nezrelých detských hlasov, po úmor
čo chváli-slávi vždy, viac nezná prác,
nič za zlé nemá. Zamestnania viac
mne treba: boj ja žiadam, zlozvuk, ktorý
síl splodí novotvar, svet nový stvorí,
kde duša svojský v stave rozviť vzrast,
kam, kto je smelý, so mnou môže zajsť.
ADAM
Boh riekol, stresce nás, ak zvolíme
si inú cestu, než sám vymeral.
EVA
A čo by trestal? - Veď ak vymeral
aj cestu nám, a žiada, aby po nej
sme kráčali, nás stvoril zároveň
i takými, by chybná náklonnosť
nás neodtiahla inam; alebo
nač postavil nás nad hlbokú priepasť,
so závrativou hlavou, určených
na zatratenie? Jestli ale hriech
má tobôž miesto v jeho osnove,
jak búrka medzi dňami jasnými,
kto uzná onú vinnejšou, že hučí,
než tie, bo hrejú obživiteľne?
LUCIFER
Hľa, dostavil sa prvý mudroslovec!
Rad dlhý prijde, pekná sestričko,
ich za tebou, rad, na million čo cestách
sa potká v hádke o tom zas a zas;
z nichž do blázinca zblúdi nejeden;
tak mnohý zastraší sa v pokroku,
no do prístavu žiaden nedôjde.
Nuž pokoj dajte tomu mudrovaniu!
Na každej veci toľko farieb jest,
že kto si všetkých všímol do odtienka,
vie menej než znal v prvý okamih,
a k uzavretiu nevystačí dojsť.
Je skutku smrťou rozumkovanie.
EVA
Ja tedy jedno odtrhnem z tých jabĺk.
ADAM
Tie zaklial Pánboh.
(Lucifer sa zachichoce.)
Však len odtrhni.
Nech prijde na nás, čo má na nás prísť,
vedomí buďme, jak je Boh.
EVA
A nadto
na veky mladí.
LUCIFER
Sem sa, tadeto.
Nesmrteľnosti stromom tento je.
No ponáhľajte!
(Smerom k druhému stromu ich tiaha; Cherub s plamenným mečom zastane im cestu.)
CHERUB
Na bok, hriešnici!
HLAS HOSPODINOV
Ej, Adam, Adam! opustils’ ma; i ja
ťa opustím, vidz, čo si hoden sám.
EVA
Joj, už je po nás!
LUCIFER
Zúfate si?
ADAM
Never,
ni zďaleka! len zimomriavky sú
to mojej obudy. - Preč ztadiaľto,
ta, pani moja, kamkoľvek preč! - pusťte!
Už cudzie je mi miesto to a pusté.
NEBESKÝ CHÓR
Ach, plačte bratské slzy želenia,
lož triumfuje, - zem je ztratená!