Úvod

Politický vývoj v krajinách Strednej Európy po ich pristúpení k Európskej únii v roku 2004, najmä po voľbách v rokoch 2005 a 2006 nabral zvláštny obrat. K moci sa dostali politici, ktorých štýl vyjadrovania, štýl presadzovania politických cieľov a prístup k oponentom bol pre politikov uhladených západoeurópskych salónov nezvyklý. Analytici, médiá, občianski aktivisti začali hovoriť o nástupe nového populizmu. Začala sa éra skúmania nového fenoménu: vznikali nespočetné publikácie, organizovali sa konferencie, semináre, workshopy, diskusie na tému populizmu, jeho teoretického uchopenia, popisu jeho pôsobenia, mechanizmov fungovania, vplyvu na voličov. Prínos tejto publikácie, ktorá je jedným z produktov projektu Fórum inštitútu pre výskum menšín v Šamoríne s názvom Nacionálny populizmus a interetnické vzťahy na Slovensku, nespočíva primárne v teoretickom diskurze. Myslíme si, že fenomén populizmu je v spisbe mnohých autorov pomerne komplexne popísaný. Čiastočný zoznam tejto spisby uvádzame v záverečnom prehľade bibliografie.

Naším cieľom bolo predovšetkým venovať sa špecifickej forme populizmu na Slovensku, ktorú nazývame nacionálnym, národným populizmom. Nacionálna verzia populizmu sa na Slovensku vykryštalizovala v polovici 90. rokov minulého storočia a je spojená s menom Vladimíra Mečiara. Charakteristike tejto verzie populizmu sa podrobne venuje úvodná štúdia Petra Učeňa. Pre účely nášho skúmania je podstatné, že Mečiarovi sa na vrchole svojej slávy podarilo presvedčiť kritickú masu slovenských voličov, že práve on je najlepšou zárukou ochrany Slovenska (slovenského národa) pred trojnásobnou hrozbou národnej skazy: pred Čechmi v otázkach štátnoprávneho usporiadania štátu a spravodlivého rozdeľovania spoločných statkov v rámci federácie; pred Maďarmi v otázkach územnej integrity a politickej suverenity štátu a v otázke zabránenia diskriminácie Slovákov na národnostne zmiešaných územiach; napokon, pred kapitalistickým zahraničím, multinacionálnymi korporáciami a medzinárodnými inštitúciami, ktoré v konšpirácii s Maďarmi a s inými vnútornými nepriateľmi štátu (politickou opozíciou, médiami, mimovládnymi organizáciami) útočia na ekonomickú, bezpečnostnú a politickú nezávislosť mladej, krehkej Slovenskej republiky. Štylizácia do polohy ochrancu vlasti pred trojakým nebezpečenstvom mu dlhé roky kryla chrbát pri nekompromisnom, niekedy až bezohľadnom presadzovaní svojich vlastných politických a ekonomických záujmov.

Po voľbách v roku 2006 a po nástupe vládnej trojkoalície SMER - SNS - HZDS k moci sme mnohí nadobudli dojem, že Slovensko sa vracia k tej podobe národného populizmu, ako kľúčového prostriedku politického súperenia, či skôr politického boja, na aký sme boli zvyknutí z 90. rokov 20. storočia. Je to naozaj tak, alebo máme do činenia len s jeho akousi "mäkkou", neškodnou verziou, ktorá produkuje viacej dymu ako ohňa? Je zaujímavé porovnať predpoklady vyslovené v úvodnej teoretickej štúdii, napísanej v lete roku 2007 a ostatnými štúdiami, ktoré sú zhrnutím výsledkov projektu a boli napísané v druhej polovici roku 2009.

S Čechmi sa Slováci už rozišli a po niekoľkých rokoch sa zdá, že vzťahy sú stabilizované, lepšie ako za federácie. Druhé dve zložky nacionálno-populistického posolstva sú však v politickom diskurze stále silne prítomné. Multinacionálne korporácie, "zlí" kapitalisti, neprajné zahraničie, spolu s "vnútorným nepriateľom" - Maďarmi, novinármi, politickými oponentmi a mimovládnymi organizáciami naďalej útočia na vnútornú integritu a vonkajšiu bezpečnosť štátu. Alebo sa tak aspoň zdá podľa vyhrotenej rétoriky protagonistov vládnej moci.

Aké sú šance toho, aby sa tieto dve zostávajúce zložky nacionálno-populistickej munície na Slovensku eliminovali? Myslíme si, že jedným z kľúčov k riešeniu je omnoho aktívnejší prístup demokratickej politickej elity, rovnako ako aktivistov občianskej spoločnosti k otázke hľadania východísk pre slovensko-maďarské zmierenie a porozumenie, a k otázke postavenia maďarskej menšiny na Slovensku. Táto otázka je totiž vždy poruke, keď treba odviesť pozornosť verejnosti od kľúčových otázok ďalšieho smerovania Slovenska, hospodárenia s verejnými zdrojmi, korupcie, mravnosti a bezúhonnosti aktérov verejného života. Myslíme si, že nie je jedno ani to, či sa tu desať percent obyvateľov štátu patriacich k maďarskej menšine cíti ako doma, alebo sa k nim štát správa ako k cudziemu elementu, ako k piatej kolóne, ktorá je zneužívaná maďarskými politikmi na podkopávanie základov štátu.

Nezdieľame úplne ten názor časti slovenskej demokratickej intelektuálnej elity, podľa ktorého treba nacionálnych populistov najprv poraziť inými zbraňami: poukazovaním na ich pokrytectvo, skorumpovanosť a neodÚvod bornosť. žiaľ, myslíme si, že vo vedomí kritickej masy slovenských voličov stojí problém takto: je síce možné, že všetci politici "kradnú", ale niektorí aspoň úprimne bránia naše národné záujmy. Preto sa domnievame, že bez masívnej informačnej kampane o skutočnom stave národnostnej a menšinovej otázky na Slovensku, vrátane presadzovania interkultúrneho vzdelávania do škôl a interkultúrnej dimenzie pôsobenia verejnoprávnych médií sa situácia dlhodobo nemôže zásadným spôsobom zmeniť.

V tejto publikácii sme sa preto popri teoretických statiach väčšmi zamerali aj na analýzu takých aspektov, ktoré môžu poskytnúť určité východisko pre praktické kroky vedúce k zlepšeniu interetnických vzťahov na Slo ven - sku. I keď sme sa sústredili predovšetkým na vzťahy slovensko-maďarské, je nám jasné, že ešte väčšie problémy môže v budúcnosti spôsobovať eskalácia napätia v relácii k rómskemu etniku, ako aj vo vzťahu k migrantom a príslušníkom iných kultúr. Je preto podľa nás veľmi dôležité, aby sa ešte pred tým, ako k tomu dôjde, slovenskí i maďarskí demokrati chlapsky postavili k riešeniu svojich vzájomných vzťahov. Aby sa potom spoločne mohli popasovať s budúcimi výzvami.

Kálmán Petőcz