(Londýn. Medzi Towerom a Temžou jarmok. Pestré množstvo vlní sa a hučí. Adam ako letitý muž spolu s Luciferom stoja na jednej z bášt Toweru. Pred večerom.)

CHÓR
(Splývajúci vedno z vravy hemžiaceho sa množstva, a tichou hudbou sprevádzaný.)
      Šumí žitia more valné,
      nový svet je každý prúd:
      nač žiaľ, ten keď zajde kalne,
      nač strach, onen keď zdme hruď?
      Hneď sa bojíš: jednotlivca
      zhltí množstvo; hneď, že on,
      výtečníkom povýšiv sa,
      iných zničí million.
      O básnictvo trnieš dneská,
      zajtra o vedu, a v kráž
      tesnej sústavy, jak plieska
      o breh, roj vĺn zatváraš;
      i čo jak sa moríš pritom,
      trudíš v smere rozmanitom,
      nič nezačreš krom vody:
      more sily neskonalej
      valí sa však, hučí ďalej
      a smiechom sa zachodí.
      Nech si hučí; život sa ti
      sám už zavre do úvratí.
      V jeho boji, z všetkých ciev
      zvrel bár, neztratí sa čiary,
      vždy je nový a vždy starý…
      Čuj len jeho čarospev.

ADAM
Toto je, to je, po čom v svojom bytí
som dychtive mrel, mrivo dychtil som;
púť moja bola dosiaľ bludišťom,
včuľ stojí život pred mnou celkovitý -
Ó, jak ma teší, obodruje mňa
tá jeho krásna pieseň závodná!

LUCIFER
Nu, slúchajúcim z výše pekne znie,
sťa chorál chrámový, bárs hocijaký
hlas chrípľavý a nárek, vzdychanie
aj splynú v nápev, zakiaľ dojhú sem.
Tak počuje ich i Boh, prečo myslí
si potom, ako rúče zhotovil
on tento svet. No trochu ináč by sme
sa nôte prislúchli tam dolu, kde
i tlkot srdca zamieša sa v hovor.

ADAM
Pochybovačný posmech ty, nuž či
svet tento nie je krajší, nežli všetko
to, prez čo si ma ani prez trnie
po teraz pretrampotil? Svalily sa
omachnatelé steny priehradné;
desivé zmizly mátohy, čo ich
minulosť sväto-krážom ovinuté
porúča budúcnu, múk veľrance
i kliatby. Voľné otvorilo hrudi
sa závodište, zotročených ľudí
dnes neprimajú stavať ihlance.

LUCIFER
No ani v samom Egypte by nebol
sa zaslýchať dal takto vysoko
ston otrokov, a preds’ i bez neho
jak božské sú tie jeho arcidiela!
Alebo v Athénach či nekoná
ľud veličavný slušne, veľkolepe,
keď veľkého a prívetivého
človeka vydá v žertvu, poneváč
vlasť ináče sa octne v nebezpečí?
jestliže, jak aj stanovisku svedčí,
s takejto výšky vtip náš potopí
sa v názor sveta hĺbajúcim chtíčom
a ženské slzy nemýlia nás v ničom
ni kadeaké liché pochopy.

ADAM
Čuš, čuš, ty mudrák večitý!

LUCIFER
      Však trebárs
aj pravda je, že nárek pominul,
na miesto neho zase všetko včuľ
tak ploské je a plytké. Veď kde máš
vznešené, ktoré priťahuje k sebe?
a hlboké, čo v úžas privodí?
kde života ti nášho čar i váb:
strakatosť ľúba? Nenie viac on mora
výbojný príboj, ligotavý shora,
je iba hladký močiar, plný žiab.

ADAM
Nahrádza mi ho zúplna slasť citu,
čo z obecného prýšti blahobytu.

LUCIFER
Hľa, i ty súdiš, stojac na svojej
vysokej polici, tak o živote,
čo u nôh hmyrí ti, jak dejepis
keď v minulosť sa sudcom zatúla.
Nečuje kviľby, zachrípnutej vravy;
čo zapisuje v dosky dejepravy
rafijou, je len pieseň minula.

ADAM
Ah, už i satan romantisuje si,
alebo bude z neho doktrinár;
to i to výdobytkov značí pár.

LUCIFER (ukazujúc na Tower).
Nie čud, keď drievnych časov na strašiaku
tyčíme medzi svetom novotným.

ADAM
Ni bútľavého tohto stanoviska
mne netreba, ja s odhodlanosťou
v svet nový sostúpim, a neľakám sa,
že poesie, veľkej idey
bych v jeho vlnách znova nenašiel.
Môž’ byť, že viac sa neprejavia ony
vo strarobylej borbe titanskej,
zatriasajúcej nebom, avšak tým
požehnanejší, okúzľujúcejší
svet stvoria v svojom skromnom obore.

LUCIFER
Aj daromná by bola obava
sa preto starostiť. Kým jestvuje
si hmota, dotiaľ i moja moc trvá
sťa zápor, ktorý v boji stojí s ňou.
A pokiaľ ľudské srdce jest, kým modzog
je pri sebe a stávajúci rád
hať predpisuje túhe: do tých čias
žiť v svete budú duševnom sťa zápor
i básnictvo a veľká idea.
Lež povedz, akú máme podobu
vziať na seba, keď spustíme sa v broj i
vír hlučných davov? lebo takto len
na tomto mieste môžme obstáť svoji,
kde zašlých dôb nás obletuje sen.

ADAM
Bársakú! Veď niet vynikajúcej
viac, vďaka osudu! - By zvedeli
sme, čo on cíti, bezprostredne črstve:
sijsť musíme ta k veľkej ľudu vrstve.
(Obaja sijdú do vnútroku Toweru a čosikamsi za delníkov preoblečení vykročia jeho bránou, zamiešajúc sa medzi množstvo. - Komediant s pamrlíky stojí pred svojou búdou, na ktorej sedí opica v červenom kabátku, na retiazke.)

PAMPRLIKÁR
Len sem sa, milí zlatí pánkovia,
sem! Hneď a hneď sa začne predstavenie.
To komédia veľmi zábavná,
zrieť, jak had prvú ženu podviedol,
ju, ktorá už vám bola zvedavá,
i ako potom ona už i vtedy
vám do kaluže muža zavliekla.
Tiež môžte videť vrtkú opicu,
s kým dôstojom vám dáva človeka;
uvideť môžte macka zároveň
sťa chýrečného tanečného majstra.
Len sem sa, milí zlatí pánkovia!
(Stisk okolo búdy.)

LUCIFER
Ah, Adam! nás ti spomínajú tu.
Len utešená vec to, komu taký
sa zástoj uliezol, že ešte, hľa,
i po dobe, šesť tisíc pretrvalej
liet, baví sa ním mládež veselá.

ADAM
Preč od nechutných žartov týchto! Ďalej.

LUCIFER
Že nechutný žart? pozri predsa, jak
sa zabávajú, ktorí pred chviľôčkou
len ešte kľuckali si v laviciach,
Nepota počúvajúc, červených
líc totí šuhajci. A kto nám povie,
kto z nich má pravdu: či tí, vzdor výchove
čo do života vkročia s bujarým
síl budiacich sa samovedomím,
a či ten, ktorý so stlelým už modzgom
vystúpi z neho? Nuž a či sa ti
ten dáky Shakespeare lepšie páči vari,
než tým tam oná znetvorenej tvári
šušomäť, prázdna všetkej podstaty?

ADAM
Ten netvar práve je, čo vystáť i
zniesť nemožno mi.

LUCIFER
      To ti priliplo
z gréckeho ešte sveta. Vidíš, brachu,
ja syn či, ak sa ľúbi, otec už -
bo medzi duchy neveľký to rozdiel -
nového smeru, romantiky: ja
z netvaru toho práve teším sa.
Je človek na tvár opia črta-škrata;
za veľkolepým vrhot kusom blata;
cit vytklý, počestný šat srstený;
z úst švandriných hlas studu; k uctení
podlosti chmára tymianu celá;
vyžilca kliatba na pôžitky tela: -
zabudnúť dajú, svet môj že je tam,
bo v novom tvare znova ožívam.

PAMPRLIKÁR (udrúc Adama po pleci).
Čo zaberáte toto dobré miesto?
Vieš, dobrý vtáčku? len ten zabáva
zadarmo, komu nesladí sa žiť
i tomu k vôli dá sa obesiť.
(Adam a Lucifer uchýlia sa stranou. V tom prijde dievčatko, predávajúce fialky.)

DIEVČATKO
Fialky, prví jara poslíčkovia
milého. Kúpte z mojej zásoby!
Ten kvietok - sirotu on chlebom chová,
a chuďasa tiež pekne ozdobí.

MATKA (kupujúc fialky).
Daj, daj mi: kytičku z nich vonnú, sladkú
do rúčky vložím decku nebožiatku,
ach, umrliatku -

DEVA (tiež kupujúc).
      Tmavých do vlasov
mi najvzácnejšou budú okrason.

DIEVČATKO
Hej, fialôčky! Kúpte, páni, dámy! (Prejde.)

KLENOTNÍK (vo svojej búde).
Že burina tá vždy závodí s nami
a nevieme ju z módy vytisnúť!
A predsa nepremenná krásochuť:
na šumné hrdlo, obojkom tak z vojek,
sú súce ale všetkých zo skvostov
len drahé perly, pre než už i človek,
čo vynáša ich na svet ovzdušia,
užásajúcou odhodlanosťou
obludy hlbín morských pokúša.
(Dve meštianske dievčiny prichodia spolu.)

PRVÁ MEŠT. DIEVČINA
Čo krásnych látok, drahých šperkov koľko!

DRUHÁ MEŠT. DIEVČINA
Veď keby mal kto kúpiť jarmočné.

PRVÁ MEŠT. DIEVČINA
Terajší mužský zrobil by i toľko
len pre ohyzdné ciele pobočné.

DRUHÁ MEŠT. DIEVČINA
Ba ni tak! Vkus jeho mu zabral parom:
nu, pripravil sa ozaj statočne
oň hŕbou ľahkých žien a kaviarom.

PRVÁ MEŠT. DIEVČINA
Preto je taký trôfalý, že ani
netúrne, keď sa panny ukážu.

DRUHÁ MEŠT. DIEVČINA
Alebo taký skromný v obcovaní,
že viac už nemá ani kurážu. (Prejdú.)
(Pod zeleným výčap nápojov; okolo stola korheľujúci delníci. Nazad hudba a tanec. Vojaci, mešťania a všeliaký iný ľud sa zabáva a potĺka hore-dolu.)

KRČMÁR (medzi svojimi hosťmi).
Veselo, páni! Včera bziklo, zajtra
nik nedostihne, nie ty ani ja;
vtač gazda živí s nebeského patra
a všetko márnosť, vraví biblia.

LUCIFER
Mne zdá sa táto filosofia.
I sadnime si: tu, hľa, v chládku lavy;
a pozorujme, verní kronike:
jak lacno sa ľud a jak dobre baví
pri kyslom víne a zlej muzike.

PRVÝ DELNÍK (u stola).
Hovorím, stroje čertove sú diela:
chlieb odtŕhajú od úst nám -

DRUHÝ DELNÍK
      Len nech
nám zbude nápoj, na hlad zabudneme.

PRVÝ DELNÍK
A boháč sám je - čert, nám cicia krv.
Hej, lenby prišiel teraz! žebych ho
do jazorného zaslal sitna. Veru,
viac by sa zišlo takých príkladov,
jak onehdajší.

TRETÍ DELNÍK
      Čo bys’ vyhral tým?
Už dnes ním s pántu vietor zaknísa.
A náš los, jak prv, ďalej krúti sa.

DRUHÝ DELNÍK
Bláznivé reči! Nech si prijde tedy
ten boháč-bachráč: neublížim mu,
len ku sebe ho usadím, a vidzme,
kto je pán, a kto zná sa zabávať.

KRČMÁR (k Adamovi).
Čím mám vám slúžiť, pane?

ADAM
      Ničím!

KRČMÁR
      Tak
preč s lavice mi, odkundesi vy!
Sa mívate var’, peniaze že kradnem,
alebo že sú moje detváky
a moja žena pre žobrácku hen
bakuľu stvorené, há?

ADAM (hupnúc s miesta).
      Takto sa
opovažuješ hovoriť?

LUCIFER
      Ech, nechaj
tak toho trúpa!

ADAM
      Poďme tedy; veď
aj načo ďalej prizerať sa tomu,
jak na zviera až človek zplanieva?

LUCIFER
Aha to! tu je, čo som dávno hľadal,
tu budeme sa ozaj do vôle
a nenútene veseliť. Ten dubas,
a tento divý chachot, zápal ten
bacchanálneho ohňa, na každý čo
obličaj vyzve ružo-záplavu,
jak zbrklá obraznosť vše nad neresť -
či nie to slávné?

ADAM
      Mne sa oškliví.
(Pod tým časom dojkú ku tanečníkom. Dvaja žobráci prichádzajú, hašteriac sa.)

PRVÝ ŽOBRÁK
To moje miesto, tu je dovolenie!

DRUHÝ ŽOBRÁK
Ó, smilujže sa! ináč zomrem; už
dva týždne, čo som práce neschopný.

PRVÝ ŽOBRÁK
Tak podľa toho si ty ani nie
ozajstný žobrák, ale iba humploš
kýs’ zkaderuka-zkadenoha; priam
zavolám policajta.
(Druhý žobrák odplúži sa preč. Prvý zaujme miesto.)
      Pre päť rán
Kristových, almužnu mi, almužničku
trpiteľovi, drahí pánovia!
(Jeden z vojakov vychytí tovarišovi z rúk tanečnicu.)

VOJAK
Na stranu, sedliak! a či var’ si myslíš,
že ešte i ty si dač?

TOVARIŠ
      Pocítiš,
ak neveríš.

DRUHÝ TOVARIŠ
      Daj pokoj! Ustúp mu:
veď moc a sláva všetka jeho je.

PRVÝ TOVARIŠ
Nu-ľa, a prečo dovŕšuje ešte
opovŕhaním, keďže beztak už
sťa pijavica mogá našu krv?

JEDNA Z ROZKOŠNÍC (spievajúc).
I drakom raz bez nehody
zlaté jabká vyrvať znali -
Jabĺk i dnes dosť sa rodí,
draci dávno odkapaly:
chumaj, kto sa díva iba,
okaľuje po jabloni
zrelej krásy,
a smelosti že mu chýba,
jahlčka si
neodtrhne, neodroní.
(Privine sa k jednému z mládencov.)

LUCIFER (ponorený v pohľad na zabávajúcich sa)
To záletníctvo páči sa mi, viď;
ba vytrč boháč, ký skryl poklad kedy.
V železnej truhle, na nejž skučko sedí,
môž’ piesok jak, tak rýdze zlato byť.
Hľa, koľme dojemné je žiarlenie,
toť, kamasa! jak kocúrovsky strežie
ten pozor svojej dievky vzplanutý,
zná prítomnej ti cenu minúty,
bárs dobre vie - i var’ si trochu cnie?
ech, čo ho po tom? diablu poručeno -
že totá dievka zase budúcne
inému ovalí sa na rameno.

ADAM (k jednému muzikantovi).
Človeče! prečo takto pohrávaš
s umením hudby, povedz mi, či ľúbi
sa tebe samému, čo vyhúdaš?

HUDEC
Horkýže ľúbi, prehorký! Ba mukou
je nekonečnou pre mňa takto húsť
deň po deň, a sa dívať-prizerať
bez odhliadnutia, ako zabávajú
sa pri tom, hulákajúc. Divoký
hlas tento, on i do sna preniká
mi. Ale čože robiť? žiť preds’ treba
a čo viem, je len táto muzika.

LUCIFER (vždy ešte pohrúžený do pozorovania).
No, obozretnú toľme, bedlivú
filosofiu kto by predpokladal
u mladi prchavej? Toť, dievčica
vie, líša, že nie ostatný je, ktorý
včuľ zažíva, v jej žití okamih:
i pokým objíma, už očká jej
po novom slieďa pomere. Hoj, drahé
vy deťúrence, jak sa radujem
z vás! že tak milej holdujete snahe
a pilujete mi môj záujem
tak smave, s rozmarom tak neprebraným -
Buď hriech a bieda mojím požehnaním.

DRUHÝ TOVARIŠ (nôťac).
Kto po prácnom týždni, jas
v srdci, spev kol, ,nech-žije!’
bozku, vínu pripije:
i z čerta si robí špás.
(V tom chrámovej hudby očuť záverečné akkordy. Eva ako meštianska panna, s modlitebnou knižkou a s kyticou v ruke, so svojou matkou prichádza z kostola.)

PREDAVAČ
Len sem, sem, drahá švárna slečinka!
Lacnejšie nik vás neobslúži veru.

DRUHÝ PREDAVAČ
Nie, neverte mu, falošnú má mieru
a tovar starý. Krásotinka, sem!

ADAM
Ach, Lucifer! vidz, na okom to mieste
ma zadržiavaš planom, vtelená
kým spása mizne zpred mňa v žitia ceste
bez povšímnutia takmer, znamenia.

LUCIFER
Dač takého už práve nevolá
sa novinou viac.

ADAM
      Ide z kostola,
ó, aká krásna, aká krásna!

LUCIFER
      Bola
tam videť sa dať, a i videť snáď
zas sama.

ADAM
      Studený je ani ľad
to posmech; nože, varuj! kriha holá,
jej netkni sa ním. Ešte na jej rtoch
tkvie nábožnosť, jak na jahôdkach čistá
rosička -

LUCIFER
      Vidím, obraciaš sa, och!
ba bude z teba ver’ i pietista.

ADAM
Zlý vtip, zlý, lebo akokoľvek sú
mi prsá pusté, mne to oštara; kryjú,
no v dievčích ňádrach, pokým cit svoj
jak pod popolom spí žiar oltára,
v tých žiadam podjatosť, tú poesiu
posvätnú, hudbu časov minulých,
nepoškvrnený kvietka smalt i dych.

LUCIFER
Lež kto je tedy onen neba kus?
no ukáž: lebo to už očakávať
preds’ memôž’š od diabla, by vždy tvoj vkus
po trhu sveta musel vyhľadávať;
dosť na tom, keď ho potom doprace
pod tvoju vládu.

ADAM
      Môže-li byť iný,
než táto dáma?

LUCIFER
      Takto trkoce
i žlna, keď si lapí chrobáčika,
oň v strachu obzerá sa, bláha si,
na svete to že je to najlepšie
raz-do-úst, pochúťka, hlt! nad pochúťky:
kým holúbok až s hnusom hľadí naň.
I človek blaho svoje iba sám
si vynachádza, najde z vlastných síl,
a často možno natrafí naň tam,
kde iný druh si peklo ustrojil.

ADAM
Ký dôstoj, aká velebná ctnosť panny;
k nej sblížiť sa mi temer bázeň bráni.

LUCIFER
Len smelo, nie si u žien novákom;
a jestli sa jej dobre pripáčime,
i ona bude na predaj, mi ver.

ADAM
Mlč!

LUCIFER
      Veď snáď drahšie od ostatných dcér…
(V ten čas istý mladík skromme pristúpi k Eve a srdce z marcipánu podá jej.)

MLADÍK
Slečinka, prosím, toto jarmočné
prijmite z mojej ruky vďačne.

EVA
      Artur,
ste dobrý - na mňa nezabudli ste.

[MATKA]
Tak dávno sme už neslýchali o vás;
i prečože nás nenavštívite?
(Potichy sa shovárajú; Adam rozčulene díva sa na nich, kým mladík nevzdiali sa.)

ADAM
Nuž či ten papľuh, s materinským mliekom
na perách ešte, mal by vládnuť tým,
po čom mi srdce, omužené vekom,
nadarmo túži? Ako vraví s ním
dôveryplne, jak sa usmieva -
i ešte kýva mu - och, koľké muky
to pre mňa, koľké muky! Musím ju
osloviť. (Blíži sa k Eve.)

MATKA
      Arturovi rodičia
sú zámožní, to pravda; neviem však,
na pomer tvoj s ním akým hľadia okom.
A preto, čo sa týče záletov,
ni soka jeho neodbavuj celky,
dievčička, ktorý, zbožňovateľ veľký,
i dnes ťa prekvapil, toť, bukrétou.

ADAM
Dovoľte, dámy moje, aby som
vás odprevadil, by sa vám dač zlého
neprihodilo bojsa v stisku tom.

EVA
Ká bezočivosť!

MATKA
      Iďte, dotieravče,
po svojej práci! Myslí si var’ on,
to dievka takej dákej šablony,
jejž hocikto smie strúhať poklony?

ADAM
A čože môže počať iné? Neraz
ten najkrajší tak sa mi snívaval
dokonalosti ženskej ideal.

MATKA
Môžte si snívať, čo by ste len radi;
no komu tejto devy kvitnú vnady,
takýto pobehaj ver’ nemôž’ byť.
(Adam stojí zarazený; medzitým cigáňka pristúpi k Eve.)

CIGÁŇKA
Och! drahocenná paničko, div sveta,
ukážte svojej bielej ručičky
mi dlánočku, sťa ľaliové kvieťa:
nech vyčítam z nej, sťaby z knižtičky,
jak tisíc priazní súdby, šťasteny,
vám stkávať budú život blažený.
Prekrásny ženích, hajaj! slávorodé
jak slniečko keď vzošlo na východe,
vás čaká - aha! blízko, sotva krok -
prekrásne deti, zdravie, majetok. (Obdrží peniaze.)

LUCIFER (ukazujúc na Adama).
Sestro! i los mi kamarátov zobraz.

CIGÁŇKA
Nevidím jasne: hladomor či povraz.

ADAM (k Eve).
Neodprávajte takto ma, ach! cítim,
že vaše srdce každým žilobitím
mne stvorené je.

EVA
      Mama, nože mu
nedovoľ…

MATKA
      Zaraz drába privolám
policajného, jestli nejdete ho -

EVA
Nie, nerob to - snáď prijde k rozumu;
veď vlastne, ako lepšie nahliadam,
ni nespáchal on ničoho tak zlého. (Prejdú.)

ADAM
Ó! poesio svätá, tedy si
už vyhynula cele z tohto sveta
prosaického? Óvi! -

LUCIFER
      Horkáže
ti vyhynula! Nuž a medovník
hen, kytka z kvetín, onen tanec, z vetvíc
koliba čože bolo iného?
Len nebuď taký preháklivý hosť,
a k rojčeniu tu ešte vecí dosť.

ADAM
Čo je mi z nich, keď lačná ziskuchtivosť,
lakomosť pomedzi ne pašmú vždy,
a nesebeckej vozvýšenosti
už nikde niet?

LUCIFER
      Oj, najde sa i tá
na školských iste laviciach, kde život
nepogazdoval ešte. Práve prichodí,
hľa, niekoľko sem takých kompanov.
(Niekoľko žiakov dojde za prechádzkou.)

PRVÝ ŽIAK
Veselo, chlapci! pleseň za nami je,
dnes užijeme výborného čos’.

DRUHÝ ŽIAK
Von do svobodna! Bridí sa mi mesto,
ten jeho obmedzený poriadok,
svet tento kramársky.

TRETÍ ŽIAK
      Ťaj! viete čo?
sprobujme zavadiť tak do dakoho,
to dráždivá a chlapská zábavka.

PRVÝ ŽIAK
Uchváťme z ramien žoldnierom tie ich
frajerky a priam zkrsne vojna aj;
do svobodného nato alo! s nimi -
Na niekoľko tých piva pohárov
a na hudbu už groší máme len,
a do večera potom s poznakmi
víťazstva, v kole rumeľkovo-lícich
diev pobudneme ani princovia.

ŠTVRTÝ ŽIAK
To slávné, slávné! zlobiť filistrov.

PRVÝ ŽIAK
Tesnejšie sopnúc našej smluvy reťaz -
sa baviť, ako včuľ z nás vystane,
až jednúc za vlasť svätým zahoriac
nadšením, zápasište šľachetnejšie
zaujme naša rázna úsilnosť. (Prejdú.)

ADAM
Jak roztomilé podívanie to
v tom svete plytkom: krajšieho v ňom veku
klík šípi moja hruď.

LUCIFER
      Šak uvidíš,
čím klík sa vyvine, prach otrasúc
učebných siení. Tí dva fabrikanti
hen, ktorí práve blížia sa k nám, tiež
za mladi boli, čo dnes totí chlapci.
(Dvaja továrnici prichádzajú v rozhovore.)

PRVÝ FABRIKANT
Už darmo, súťaž neľza vydržať
mi, každô dychtí po lacnejšom; musím
tovaru svojho prelstiť dobrotu.

DRUHÝ FABRIKANT
Na delníckej mzde treba utrhnúť.

PRVÝ FABRIKANT
To nejde, i včuľ búria sa a broja,
že nevedia, vraj, vyžiť psi, a var’
i jest v ich ponose kás’ odrobka;
však kto im káže, by sa vrabčili,
kto, aby mali po šestoro detísk?

DRUHÝ FABRIKANT
Nuž tuhšie ešte tra ich zapriahať:
nech hrdlujú i za polovic noci
v továrňach našich; k odpôčinku dosť
jej polovica druhá, komu snívať
je beztak cieľuneprimeraným. (Odídu.)

ADAM
Ta s nima! Nač aj dal si mi ich spatriť?
Lež povedaj, kam razom podela
sa oná deva? Teraz, Lucifer,
tú svoju dokáž vládu: pomož, aby
ma vyslyšala.

LUCIFER
      Ani Lucifer
nemrhá sily na ničotu takú.

ADAM
Čo tebe ničím, mne je celý svet.

LUCIFER
Nuž dostaňže ju. - Len vedz krotiť citov
buj, lži sa neboj, odpovedz vše, jak
sa spýtam ťa, a v náručie ti padne.
(Hlasno, aby nazad nich naslúchajúca cigáňka tiež dopočula.)
Včuľ vidíte už, mylord, nakoľko
je nepríjemným pod náličnicou
vbŕsť medzi davy: čo krok, na nový
urážky kameň prijde sa nám potknúť.
Nech by tak tušil mrkotný ten ľud,
že naše štyri lode ešte dnes
zabehnú v prístav z Indie, ver’ ináč
by prijal nás.

ADAM
      To pravdepodobné!

CIGÁŇKA (stranou).
Ten objav peknú summičku je hoden. (K Adamovi.)
Na slovo prosím: pán môj, vy ste sa
ukryli, a ja potrestala vás
proroctvom; lebo jestvujúceho
niet tajomstvíčka predo mnou, niet, ktorá
sa so satanom dávno priatelím.

LUCIFER (stranou).
No, iba to by bolo ešte treba,
ty stará devla!

CIGÁŇKA
      Vaše koráby
dnes ešte budú tu, lež čo je ešte
radostnejšieho, jedna prekrásna
dievčina umára sa za vami.

ADAM
A jak ju môžem získať?

CIGÁŇKA
      Ale veď
je už-už vaša.

ADAM
      Odpravila ma.

CIGÁŇKA
Hí! práve preto vaša bude, vaša.
Sa nahľadíte, pánko, poznovu
že bude tu, len chviľôčka ak mine.
Spomeňte si slov totých prorokyne. (Odíde.)

ADAM
Lucifer! toto babsko ešte ťa
prevýši.

LUCIFER
      Ani za svet neupieram
jej zásluhy, že hviezdou skvieť sa zdá;
hej, ona teraz diabla nahrádza.
(Dryáčnik, na kiarach, vytrubujúc na trúbe, množstvom obkolesený sa objaví a naprostred javišti zastane.)

DRYÁČNIK
Het s cesty! Úctu nech mi všetko vzdáva:
vo vede osivela moja hlava,
kým prírody som tajné poklady
vynášal na svetlo, v nej od mladi
s pilnosťou kopúc neunaviteľnou.

ADAM
Čo za čudný to blázon, Lucifer?

LUCIFER
Hja, veda, ktorá masti-chvastičkári,
by vyžila, just ako vtedy, keď
si vedáril tiež, lenže teraz treba
viac kriku, ako kedys’ trebalo.

ADAM
V tej miere som to nikdy nerobil.
Hach, potupa mu!

LUCIFER
      Za to nemôž’ on,
keď od nátury bojko je i vyhnúť
chce tomu, by nestálo nápisom
raz na kameni jeho náhrobnom:
„ex gratia speciali
mortuus in hospitali“; -
keď obetujúc deň, noc za bližných,
ta doviedol, že drangá tovarych.

DRYÁČNIK
Pre ľudstvo som sa trudil. A, hľa, chýr
výsledku zvučí nad fanfáry:
toť, v nádobke je žitia elixir,
od nehož zmladne chorý, starý;
ten užívali z chuti oní
kedysi veľkí faraoni.
Tu Tankredov vám čaro-nápoj znova;
prostriedok tento kosmetický
Helena upotrebúvala vždycky;
astrologia to zas Keplerova -

ADAM
Či počuješ ho, čo ti predáva?
Kým v budúcnosti hľadáme my svetlo,
on prehrebá sa v dávno minulom.

LUCIFER
Ctíhodnou nenie nikdy prítomnosť,
jak veličina ľudská v svojej spalni.
To žena naša, v manželstve s ňouž valný,
tak desaťročný prehnali sme beh -
už i to vieme, kde má koľko pieh.

DRYÁČNIK
Kupujte, hej! - Ver’ neobanuje,
kto kúpi si. Hrň, dotískaj sa, svete!
raz príležitosť taká jestvuje;
na takom trhu viacej nebudete.

Z MNOŽSTVA
Sem to! Mne bársičo, keď súdba skúpa -
ah! koľké šťastie. Aká drahá kúpa.

LUCIFER
No vidz, ten ľud, kde neverci už všetci,
čo podivným je, jak ho chváce predsi.
(Eva s matkou navrátia sa; cigáňka šuškajúc ich nasleduje.)

EVA
Daromné reči, šak ťa známe už.

CIGÁŇKA
Nech nie som spasená, ak nie je pravda.
Tak zaľúbil sa do vás onen pán,
že ešte dnes vás vezme za maitressu.
Sa nepriznáte dnešnej pokorke:
sťa kňažnej, dá vám byt - jak paláce sú;
do divadla, v raj tanečného plesu
si pofrčíte bujnej na štvorke.

MATKA
Keď dobre povážime, sto ráz je
primeranejším, nežli zvädať i
schnúť pod čepcom sťa žena špinavého
hen ševca vo smradľavej varštati.

CIGÁŇKA
Len pozrite, tam stojí ani palma -
jak hľadá, ľudstvo cúdiac mítvané.

EVA
Dosť nepekne, že ešte nezbadal ma.
Má jemné ruky, panské držanie.

MATKA
Mne ešte ani jeho spoločník
by nebol proti srsti, opravdive:
síc trochu na hák má nos, nohy krivé,
no ináče tak čestný je on muž,
i vo veku. Už idem, dcéro, už.
Najlepšie prostredníctvo, dievčička,
keď samotných vás nechám trošíčka.

CIGÁŇKA (k Adamovi).
Ľaď, tuná je tá kráska; ako nyje
až túžbou po vás.

ADAM
      Letkom idem k nej.
Ó, aká rozkoš… aká rozkoš!

CIGÁŇKA
      Ani
na prostrednicu netra zabudnúť.

LUCIFER (dávajúc jej peniaze).
Od kamaráta môjho peniažky,
odo mňa rúčky stisk.

CIGÁŇKA (zpištiac).
      Uch! aká tvrdá
to ruka. (Odbehne.)

LUCIFER
      Slasť jej pocítila bys’,
nech tým si vskutku, za čo vydávaš sa,
hebedo staré!

EVA (k Adamovi).
      Mohli by ste mi
jarmočné kúpiť, pane. Okrasivý
ten prostriedoček jak sa ponúka…

ADAM
Na tvojej tvári vražba ženskosti
je príkrasivka, akej nieto páru.
(Dryáčnik medzitým odtiahne.)

EVA
Ah! vy ste veľmi blahosklonný.

ADAM
      No
ma nezahanbuj! Diamantami,
perlami ovinem ti šumné hrdlo,
nie žebych chcel ho zdobiť, ale že
na príslušnejšom mieste nemôžu
už ligotať sa.

EVA
      Tamto ďalej mnoho
som klenotníkov videla, však nie
je to, ach, pre dievča tak chudobné.

ADAM
Nuž tedy obzrime ich!

LUCIFER
      Zbytočné.
Náhodou u mňa výtečné sú šperky.
(Odovzdá šperky, ktoré Eva s veľkou radosťou obzerá a probuje.)

EVA
Jak roztomilé, krásné; koľme mi
ich budú závideť -

ADAM
      No toto srdce -
to by som nespatril viac!

EVA
      Môžem ho
aj zahodiť, ak vám je proti vôli. (Pohodí ho.)

LUCIFER
Tak rúče, a ja pristupím ho. (Šliapne naň.)

EVA
      Ha!
čo je to? Výkrik čujem, a či len
sa mi tak marí?
(Za ten čas jedného odsúdenca privezú na talige prez javisko; ľud hrne sa za ním.)

Z MNOŽSTVA
      Ponáhľajme sa!
Šak povedal som, že je slabúch? ešte
vždy trucuje. No hor’ sa za ním, bežte!

ADAM
Čo za hurt to, ký neslýchaný tlak?

EVA
Vešajú. Ako dobre, že sme tu.
Ta poďme i my, také vzrušujúce
to podívanie. Príležitosť tiež
tak vhodná zajasať sa v mojich zdobách.

ADAM
Čo previnil ten oplan?

EVA
      Neznám.

LUCIFER
      Nu,
na jedno vyjde, ale rozpoviem preds’
ja: Vo veľdielni Lovelovej on
robotil dlho. Ale olovo
je jed, a tento vdychoval ti večne;
tak na viac týždňov potom dostal sa
do nemocnice. Pokým ležal tam,
u jeho milej žienky nevítaná
sa ohlásila núdza; Lovelov
syn junák bol a dobrosrdečný:
i našli sa a všetko zapomneli.

PRVÝ DELNÍK
Veselo, braček! vykrvácať máš
sťa martyr, tvoje meno medzi nami
vždy skvieť sa bude.

LUCIFER
      Muž sa vystrábil,
a po žene ni stopy. Jeho miesto
zaujal iný delník, daromne
o prácu žebronil: i zovrela
mu v prsách krv, sa opovážil hroziť,
a mladý Lovel odpovedal mu
zauchom na to. Zatratenec nôž
mal ihneď na porúdzi - Teraz tu
ho vedú - starý Lovel pomiatol sa.
(Pri ostatných slovách Lovel prijde v bezumej ťažkomyseľnosti.)

LOVEL
Lžeš, lžeš, ja nie som pomätenec; či
var’ nerozumiem, čo mi šepce rana
synova? Zaber, zaber nesmierné
poklady moje, a zrob, aby som
jej nerozumel. Ináč z rozumu nech
podstúpim radšej.

TRETÍ DELNÍK
      Neboj, neboj sa,
oj, budeš pomstený raz!

PRVÝ DELNÍK
      Vznes sa, povznes
do výše, oni tu sú ohavy!
(Odsúdenec odtiahne so sprievodom svojím.)

ADAM
Och, divadlo, až modzgy mraziace,
čo pokúšaš ma? Ktože rozhodne tu,
kto väčší zločinec je? alebo
tým hriešnikom len spoločnosť je hádam…?
Kde táto hnije - bujno rastie hriech.

LOVEL
Spoločnosť, áno. Vezmi, vezmi si
poklady moje všetky, len nech reči
tej jazvy nerozumiem. (Odíde.)

EVA
      Poďme už,
hybajme, lebo bojsa miesta sa
nám nedostane.

ADAM
      Požehnávam, losu,
ťa, žes’ ma nepovolal za sudcu.
Jak ľahko zákon písať na pohovke -
ľahúčko súdiť povrchnému, a
jak ťažko tomu, kto zpytuje srdcia,
ich každý záhyb hodným uznajúc
výskumu svojho.

LUCIFER
      Pri zásadách tých by
pravota nikdy konca nedošla.
Zlo, lebo je zlým, nikto nepáše,
i diabol sám sa právnych dovoláva
titulov, a svoj každá zo stránok
za účinnejší považuje v spore.
Zákonoznalec prosto pretne vše
schlpený uzol, jehož nite tisíc
by ľudomilov nerozmotalo.
(Medzitým došli ku Toweru, v ktorého výklenku svätý obraz stojí.)

EVA
No shovejme len, priateľu môj, troška,
že ku svätému tomu obrazu
kytičku svoju stoknem.

LUCIFER (šeptom)
      Nedovoľ,
nedopusť, lebo ináč po nás veta.

ADAM
Nevinné dieťa - neprekážam jej.

EVA
Už od detinstva uvykla som tomu,
že, akonáhle tade idem z domu
či povedľa sa domov vrátiť mám,
na obraz tento zavše pamätám.
I teraz tak ma tiahne, tak ma tríme - -
Hneď bude, hneď! i bežkom nahradíme,
čo zmeškali sme.
(Kyticu z kvetín zastrkne ku obrazu, tá ale naponáhle zvädne; a s jej hrdla, ramien šperky, premenené na jašterky, opršia na zem.)
      Bože môj, čo to!?

LUCIFER
Hľa, márne som ťa vystríhal.

EVA
      Joj, rata!

ADAM
Miláčku, ticho - tíško, vzozre ľud -
Oj, na tisíckráť drahší, nádhernejší
skvost objíme ti tvoje hrdielko.

EVA
Ta odo mňa, preč! pomoc, smilujte sa!
Šalbiari kaukliarski a škaredá
stariga, striga jedna takto ti
statočnú znectia ženskú -
(Ľud sa shlukuje; cigáňka vráti sa s policajty.)

CIGÁŇKA
      Falošné
mi dali peniaze - tu musejú
byť - Na rtuť sa mi roztopily v hrsti.

LUCIFER
Skôr v hrsti tvojej a nie v peniazoch
tá chyba trčí. Adam, pracme sa
ztadiaľto, tu nám neradno sa baviť.
(Ztratia sa v Toweri, a kým dolu sbeh ľudu a zmätok vždy viac sa vzmába, znovu objavia sa na vrcholi bašty.)

ADAM
Zas som sa sklamal; myslel som, že dosť
je zbúrať minulosti strašidlá
a voľný súbeh získať vlohám-silám. -
Zo stroja vysotil som z hlavnejších
to krútok jednu, ktorá držala
súčiastky jeho v hŕbe: pietu,
a inou mocnejšou ju vynahradiť
som premeškal. Čo je to za závod,
kde jedon ozbrojene stojí v oči
obnaženému protivníkovi;
ká neodvislosť, stí kde hladujú,
ak neohnú sa v jarmo jedincovo!
Psov hryzovisko je to pre koštiaľ.
Ja miesto toho žiadam spoločnosť,
čo chráni, netresce, čo povzbudzuje,
nezastrašuje, ktorá spoločnou
sa silou pričíňa, hej, akú v dumách
si veda osnúva, a nad ktorej
poriadkom čistý rozum drží stráž.
A ona prijde, cítim, dobre viem…
Veď, Lucifer, ma, veď do toho sveta.

LUCIFER
Márnomyseľný človek si, ej, hej,
a poneváč tvoj obmedzený zrak
tam dolu vidí iba v trme-vrme
sa hemžiaci húf, tedy trôfaš si
už zistiť môcť: niet spolupôsobenia,
v života dielni nieto sústavy
Nuž na okamih prezri ducha zrakom
a, nedbám, vidz tú prácu, postavy
tie čo ju vyvádzajú v ruchu takom,
hej, lenže, synku, majstrujú ju nám,
a nie tam sebe, mravčím osôbkam.
(Zotmí sa. Celý jarmok utvorí sa na skupinu, ktorá naprostred javišti otvárajúcu sa mohylu kope. Okolo tejto potom tancujú, až jeden za druhým všetci poskáču do nej, zčiastky nemo, zčiastky ako rad-radom prehovorili.)

CHÓR
Hŕŕ! s chuťou, cvendž rýl, motýk rad:
dnes načim dna sa dokopať,
bo zajtra pozde - rýpte smelo!
bárs ani o pár tisíc liet
nebude po ostatnú z mét
dohotovené veledielo.
Kolíska, rakev: oboje
čo do podstaty jedno je,
dnes ukončí, čo zajtra začne;
lačné či sýte večite,
čo zanikne dnes v úkryte,
to zajtra vstane sýte-lačné! (Zazvonia na umieráčku.)
Čuj! večerný zvon: konec tu
prác; preč, nás na pokoj to zovú,
ichž ráno zbudí k životu,
nech veledielo začnú znovu.

PAMPRLIKÁR
Ja komédiu dohral: bavíl
som, kratochvíľ dosť iným spravil,
no sám sa veru nezabavil.

KRČMÁR
Každý si dopil vínko, hoc
ho bolo málo a či moc:
nuž, milí hostia, dobrú noc!

DIEVČATKO
Je fialôček po zásobe,
do jednej! - a veď v jarnej dobe
na mojom nové zkvitnú hrobe.

CIGÁŇKA
Budúcnosť všetko videť chcelo:
a teraz smraštiac hrúzou čelo,
zrak klopí, aby nevidelo.

LOVEL
Neblažil bohatstva pych, čar ma,
ma do starostí priahnuc jarma:
a teraz pokoj najdem zdarma.

DELNÍK
Sobotný večer - týždeň minul:
konečne čas mi rukou kynul,
bych od námah si vypočinul.

ŽIAK
Som krásne sníval - vyrušilí
ma; poď, môj sníčku krásny, milý,
nech nadpradiem ťa v tejto chvili.

VOJAK
Ja míval, rekom budem priam,
a potkol som sa, upadám
v najmizernejšiu, toťhľa, z jám.

ROZKOŠNICA
Vyšumel opoj, farba pustila,
tu tak je zimno, až ma drví, hľa:
či lepšie hostí tamdol mohyla?

ODSÚDENEC
Okovy, seďte na tom prachu nahom,
tie podlé svleky zaťahujte sťahom:
ja iný zákon tuším za, toť, prahom.

DRYÁČNIK
My šudili sme tým sa navzájom,
čo vieme: a včuľ predo skutočnom
stojíme všetci skrahlí údivom.

EVA
Čo zävíš pysk mi u nôh, bezdno temné?
Noc tvoja, never, nesplaší ma: prach
len do nej sypne sa, to dieťa zeme,
ja s gloriolou prekročím jej prah.
Ľúbosti, básnictva a mladosti
mne jasný geníj v domov večnosti
otvára cestu, pokým kol sa stmieva.
Môj smev len praje zemi rozkoše,
keď na spôsob sa slnka lúčov vše
po obličajoch tu-tam porozlieva.
(Svoj závoj, plášť upustiac do hrobu, sama povznesie sa oslávene.)

LUCIFER
Či poznáš, Adame?

ADAM
      Ah! Eva, Eva!