(Dvor na podobu písmeny U zbudovaného veľkolepého falanstera. Prízemie oboch krýdel tvorí otvorený portik so stĺporadím. V pravom portiku medzi v pohybe súcimi kolesnatými parostrojmi zamestnávajú sa delníci. V ľavom, v museume to najrozličnejších prírodovedeckých predmetov, mechanických nástrojov, astronomického, chemického náčinia a iných zvláštností, vedomec účinkuje. Všetci k falansteru prináležajúci rovnako sú oblečení. Adam a Lucifer naprostred dvore vyhrknú zo zeme. Vodne.)
ADAM
Čo za krajina to, ký národ, k nemuž
sme prišli?
LUCIFER
Týchto starých ideí
niet viacej. A či nebol malicherný
tam pochop vlasti? Iba predsudok
bol kedysi ho splodil, úzkoprsosť
len, revnivosť ho zavarovala.
Včuľ celá zem už otčinou je šírou,
na ceste k cieľu všeobecnému
je spoločníkom dnes už každý človek;
a nad tým ticho-tíško plynúcim
poriadkom šumným, ctená napospol,
vážená, stojí veda na stráži.
ADAM
Nuž splnila sa tedy duše mojej
vidina: toto všetko výborne
je, takto som si žiadal ho i sám.
Len jednoho mi ľúto: toho vlasti
pochopu totiž; on by, aspoň tak
som presvedčený, časom obstál bol
i medzi týmto novým poriadkom.
Hruď človeka si žiada šranôk, bojí
sa nekonečna, z vlastnej vsažnosti
utráca, jestli rozprestiera sa;
na minulosti visí, k budúcnosti
ľnie zároveň; mám tedy obavu,
že nebude sa za veliký svet
oduševňovať, ako za hroby sa
bol rodičovské oduševňúval.
Kto za rodinu krv by vycedil,
má pre priateľa najviac slzy ak.
LUCIFER
Svoj ideál, hľa, odkopávaš nohou,
prv ešte, nežby bol sa vteliť môhol.
ADAM
To naskrz nie, mi ver, lež zvedavý
som: aká je to vida, ktorá šíry
svet vedno taví, ktorá nadšenie,
ten svätý, večný srdca ľudského
plam, dosiaľ leda stými marnosťmi
podnecovaný, vykorisťovaný
len pre blúznivú borbu, konečne
k šľachetnejšiemu upraviť má cieľu?
Však povedz, kde to vlastne stojíme,
čo za miesto je toto? Potom veď
ma, by sa moja duša ukochala
vo blahu, aké toľkých po bojoch
mzdou dobre zaslúženou dostal človek.
LUCIFER
Nu, medzi podobnými inými
to falanster tiež, staňa človeka
ideí nových.
ADAM
Tedy poďme!
LUCIFER
Postoj,
hop! nie tak náhlo. Prvej zvlečieme,
toť, starú kožku. Jestli ako Adam
a Lucifer sa dostavíme, v nás
by neuveril vedecký ten svet,
i zničení sme oba, ovšem, skôr ty,
alebo by nás zavrel do retorty.
ADAM
Ká nesmyselná reč už toto zas!
LUCIFER
Hja, to už ináč nenie v svete ducha.
ADAM
Nuž zrob, čo chceš, no friško!
(Lucifer pretvorí obidvoch na podobných tým ku falansteru prisluchajúcim.)
LUCIFER
Huňu tú,
na, vezmi si. Preč tvoje kadere!
A hotoví sme.
ADAM
Ohlásme sa hnedky
u tohto učenca.
LUCIFER
Zdrav’, vedomče!
VEDOMEC
No nevyrušuj vo veľkom ma diele,
klekotiť nemám kedy.
LUCIFER
Velice
ľutujem. My sme z tisíceho hen
falanstra čakatelia učeneckí,
i takou diaľnou cestou dohnal nás
tvoj vehlas -
VEDOMEC
Chvalitebná horlivosť
to, môžem povedať. No ale veď
včuľ moja práca môž’ i pretrhnutá
byť; len nech tepla neubudne mi
v tej mojej krivuli, a mojej vôli
už hmota povolí.
LUCIFER
Och! predsa som
sa nesklamal: hľa, pozostala ešte
i v tebe, ktorý scedils’ prírodu,
človeka scedil si, sťa konečnej
múľ trosky, hodná márnomyseľnosť.
VEDOMEC
A teraz môžme sa už zabávať.
Lež do ktorého prislucháte vlastne
oboru, recte?
ADAM
Zvedochtivosť sme
my ku žiadnemu zvlášte oboru
nepriviazali; po čom žiadostíme,
je prehľad celku.
VEDOMEC
To je naskrze
nesprávné! V malom tkvie i veliké;
tak mnoho vecí jest, a také krátke
je naše bytie.
ADAM
Pravda! Dobre viem,
i taký musí byť, kto nosí piesok
alebo kameň kreše: bez neho
sa nepostaví dvorana. Však tento
len vo tme tápe, ani pochopu
nemajúc o tom, pri čom pomáha.
Len staviteľ sám vidí totu celok,
i trebárs nevie skalky okresať,
on tvorí dielo, sťa Boh. Takýto
staviteľ veľký je i vo vedení.
LUCIFER
A preto k tebe sme, hľa, prikvitli,
ó, veľký mužu!
VEDOMEC
Dobre zrobili
ste, znám vás oceniť. Hej, bohaté
tie ratolesti vedy jednoho
len organismu mnohé osobitné
sú zrovna ťahy, iba vospolok
okúzľujúce.
LUCIFER
Ako pekná dáma.
VEDOMEC
No pritomvšetkom iba lučba…
LUCIFER
To
je onen stred, kde život jeho býva.
VEDOMEC
Uhádols’!
LUCIFER
Toto o mathesi už
predo mnou riekol jeden mathematik.
VEDOMEC
Nu, z márnivosti každý uznáva
sám seba centrom v svojom obzore.
LUCIFER
Ty dobre si si volil obľúbený
za predmet chemiu.
VEDOMEC
V tom spokojný
som. Ale nože obzrime
si museum. Nie, ono nemá páru
na celom dnešnom svete; prasveta
vymrelé zvery v prvých prímerkoch tu
vám stoja, všetky dobre vypchaté.
Raz po tisíckach bytovaly medzi
našimi praotcami, títo keď
barbari boli, s nimi podeľujúc
si panstvo nad svetom. I zostaly
nám o nich mnohé bájky podivné,
na príklad o tomto, že paro-rušňom
bol, vraj.
ADAM
To kôň je, ale zvrhlého
rodzaja, môžem povedať. Oj, iným
kedysi zvieraťom bol Alborák.
VEDOMEC
O tomto zase rozprávajú, že
ho za priateľa mával človek, darmo,
bez práce. A, vraj, vedel pochopiť,
s rozoznávaním verným číhajúc,
myšlienky človeka. Čo viacej, vravia,
že osvojil si, vraj, i jeho hriech,
vlastníctva pochop to, i ako strážca
zaň položil vše život. Toto tak
vám prednášam len, jak je napísané,
nie žebych veril asnáď všetkému
bezpodmienečne. Mnoho bláznovství
bývalo v minulu, i blúznin, ktoré
nám pripadly jak táto poviestka.
ADAM
To pes je. Všetko pravda, o ňom čo
hovoríš.
LUCIFER
Pozor, Adam, prezradíš sa…
VEDOMEC
To chudobného otrok býval raz.
ADAM
Jak chudobný zas volom boháčov.
VEDOMEC
Toť, pustatín je kráľ.
ADAM
Lev - A tu, ľaľaď,
je tiger, tuto srnka obratná;
i aké ozaj žijú ešte zvery
na svete?
VEDOMEC
Aká čudná otázka!
nuž u vás nie je takto? Žije, čo
je užitočné, a čo doposiaľ
nahradiť veda neznala: tak sviňa
a birka, lenže ani zďaleka
viac s nedostatky tými, jak ich bola
humpliarska utvárila príroda:
masť živúca je oná, táto mäsa
a vlny massa, ktorá, ako tá
retorta, tobôž slúži našim cieľom.
Však vidím, toto všetko poznáš ty,
i vidzme iné. Aha, minerále
sú naše. Hľaďte len, jak ozorný
kus uhlia: celé vrchy stávaly
vám z takej hmoty, ľudia hotové
už mohli vyberať, čo teraz z vzduchu
ociedza veda s veľkou námahou.
Tú rúdu tuto zvali železom,
i pokým ešte neminulo sa,
nebolo treba kutať za hliníkom.
Ten kúsoček je zlato; áno, kov
to znamenitý veľmi, no i veľmi
daromný. Lebo človek, ešte keď
vo svojej slepej viere bol vám vzýval
od seba vyššie bytosti, ba i
nad súdbou stojace: to isté veril
i o zlate; na jeho oltároch
dobrobyt, právo, všetko obetoval,
čo svätým bývalo, len aby si
znal zaopatriť kúštik čarovný
z nerastu toho, za ktorý vám potom
čarúnkom všetko mohol obdržať,
fakt podivný, no i chlieb ešte.
ADAM
Iné
mi ukáž, to mi všetko známa vec.
VEDOMEC
Naozaj, ty si veľký vedomec,
cudzinče. Vidzme tedy prvotné
rastlinstvo: hľa, tu ostatná je ruža,
čo kvitla na svete. Kvet jalový.
S inými státisícmi príbuzných
on najkyprejšiu zaujal vám pôdu
zpred vlniacich sa klasov; v rokoch už
to detí roztomilá zábavka.
Zjav zvláštny vskutku, ako pochytili
raz hračky takéto, ba kvietím vám
zarodil ešte i duch: poesie
a viery blúznivými obrazmi,
a na ramenách ošemetných snov
sa kolembajúc, zmrhal hotovizeň
síl najlepších, že hejo životný
cieľ stáť mu zostal prielohom. Tu ešte
zachovávame, ajhľa, na spôsob
zriedkavej vzácnosti dve také diela.
Prvé je báseň! Spisovateľa
jej v dobe tej, keď ešte jedinec
s domýšľavosťou hriešnou uplatniť sa
chcel, zvali Homérom. V nej snivý svet
len kreslí on, ho Hadom menujúc.
Už dávno každý riadok diela toho
sme podvrátili. Druhé Tacitov
je Agricola, obraz ozaj smiešnych
a predsa hodných poľutovania
to ponímaní z barbarského sveta.
ADAM
Nuž zbudlo ešte týchto niekoľko
lístočkov z veľkých časov, ako záveť,
a nevládzu preds’ v plameň rozožať
nezdarné potomstvo, ho k činu dráždiac,
čo umelkársky svet váš porúca?
VEDOMEC
Poznámka správna, prehliadli sme my
i toto: jed, čo v sebe taja, veľmi
je nebezpečný; preto ani ich
inému čítať nesvobodno, iba
kto šesťdesiaty rok už prekročil
a vede venoval sa.
ADAM
No a tie
dojkine piesne kuzedlné, čiže
tie nevštepujú v útle srdiečka
predtuchy sladké?
VEDOMEC
Ovšem, ovšemže;
a preto naše kojné pestúnky
len o rovniciach vyšších, o meričstve
hovorievajú našim detvákom.
ADAM (stranou).
Hach! zbojníci, či nebojíte sa
hruď ľudskú o jej plný, najkrajší
vek olupovať?
VEDOMEC
Poďme ďalej! - Tuhľa
to náčinie, tie umeleckého
priemyslu výrobky kých čudáckych
sú tvarov, podôb. Toto má byť delo;
tajomný na ňom nápis: Ultima
ratio regum. Ale ako ho
upotrebili, kto zná? Toť, meč tento
vám výlučne bol na zavraždenie
človeka ukovaným nástrojom,
a nebol trestuhodný zločinec,
kto zabíjal ním. Tento obraz celky
bol zhotovený rukou svobodnou,
snáď ľudského pol veku vyžadoval:
a jeho predmet, vidz len, pochabá
je báchorka. Dnes slnce vykonáva
tú prácu za nás, i kým falošne
ten zvidinuje, toto s úzkostlivou
vernosťou slúži našim úmyslom.
ADAM (stranou).
Lež umelectvo, duch sám zaostal …
VEDOMEC
A storaké tie veci jak sú všetky
nacifrované, aké detinné.
Kvet na pokáli, na operadle
stolice fantastické arabesky,
zmrhaná práca všetko ľudských rúk.
A či je voda osvežujúcejšia
u pohára toho, na tej stoličke
či posedenie pohodlnejšie?
Včuľ naše stroje prevádzajú všetko
to namiesto nás, no a v útvaroch
najpríhodnejších, najjednoduchejších,
a dokonalosť zaručuje nám,
že robotník, čo dneská krútky robí,
do konca žitia pri tom zostáva.
ADAM
A preto života niet, osobnosti
niet, čo by zachodila za majstra,
pri žiadnom výtvore. Veď kde má najsť
pre seba priestor myšlienka a sila,
by dokázala božský pôvod svoj?
Ak dychtí po borbe a obozre
sa v tomto riadnom, pravidelnom svete,
ni rozkoše len, aká vyteká
z nebezpečenstva, nenachodí v ňom,
nie jedinej bár krvelačnej šelmy.
Nuž sklamal som sa, hľa, i vo vede:
nudivú detskú školu nachádzam
na mieste blaha, aké očakával
som od nej práve.
VEDOMEC
Ako? čiže je
nie zavedené bratstvo? Kdeže trpí
ti človek: hmotný na nedostatok?
Skutočne, také vidy zaslúžily
by pokáranie.
ADAM
Povedz, čo je to
za vida tedy, do takéhoto
čo ľudu vlieva jednotu, a ktorá,
jak všecieľ, vie ho oduševňovať?
VEDOMEC
Tá idea sa u nás možnosťou
zve vyžitia. Keď človek zjavil sa
na zemi svojej, táto vrchovate
zazásobenou bola komorou
na články živnostné: že potreboval
len ruku vystrieť, aby hotové
zahrnul, čoho cítil potrebu.
I trovil tedy bez rozmyslu, chrobák
jak syrový, a v sladkom opoji
postačil v romantických hypotésach
si popud pohľadať a básnictvo.
No nám už pri poslednej skyve chleba,
nám treba skrbliť, dávno previdiac:
syr minie sa i hladom pomreme.
Po štyroch tisícročiach schladne slnce,
zem nebude viac rodiť byliny;
i tieto štyri rokov tisícky
sú tedy naše, by sme v priebehu ich
sa naučili slnce nahradiť.
Pre náš zved, verím, dostatočný čas.
Na okurivo voda ponúka sa:
toť, hmota, ktorá, okysličená,
najtrvácnejšie udržiava oheň.
Tajomstvá ústrojstva, hej, už i dnes
sú odokrytia blízke. Práva dobre,
že rozhovor náš priviedol nás sem:
veď skoro, trebárs pamäť aj mám čulú,
bych zabudol bol svoju na krivuľu;
bo v tejže veci i ja pracujem.
LUCIFER
Ej, veľmi stárne človek, jestli vracia
sa k retorte už, ústrojná keď práca
ho zamestnáva. Ale akby aj
sa zdarilo ti dielo nebodaj,
len obluda to bude, netvor zrovna,
jak myšlienka, jejž neušlo sa slov na
zvuk, výraz, nie ich krýdel k poletu;
cit ľúbosti, čo nemá predmetu;
kás’ bytosť bezpriestorná, bezveká,
jejž príroda sa hlasno odrieka,
čos’, protivy čo nemá, príbuznosti,
ak neohradí ráz ho osobnosti.
A odkiaľžeby vzalo známku jej,
jak spodobalo by sa rázu tomu,
keď od vonkajších vlivov odlúčené
a nepoznajúc, čo je utrpenie,
toť, v sklenici tej tesnej, zavretej
má obudiť sa a prísť k povedomiu?
VEDOMEC
Vidz, vidz, jak vrie to, hľaď, jak skveje sa -
tu i tam prchavé sa podoby
mihocú: áno, toto teplo, v tejto
na dobre uzamknutej sklenici,
a srodnosť lučebná i protičinnosť,
to všetko shoduje sa ľúbezne
i prinútená bude hmota mojej
sa poddať vôli.
LUCIFER
Obdivujem ťa,
učenče! Len to ešte nerozumiem,
či vedel by si spôsobiť: čo včuľ
je príbuzné, by nepriťahovalo
sa, a zas by sa neodstŕkalo,
čo protivné je.
VEDOMEC
Aké táraniny!
Je toto predsa večný zákon hmôt.
LUCIFER
Ah! rozumiem; i rozpovedz len, na čom
sa zakladá?
VEDOMEC
Že na čom zakladá
sa? inu, zákon, lebo už raz tak je,
veď ukazuje nám to zkúsenosť.
LUCIFER
Si tedy kuričom len prírody,
ostatné ona sama vykonáva.
VEDOMEC
No ja jej medze určujem tým sklom,
i vyvlečiem ju zo záhadnej tmy.
LUCIFER
Nevidím ešte dosiaľ znáčku žitia.
VEDOMEC
On nemôž’ vystať. Ja, čo ústrojstva
tak postriehol som všetky tajomstvá,
som sto ráz pitval život -
ADAM
Mrtvolu
len pochopil si zakaždým. Hej, veda,
tá kuľhútajúc iba ciepkava
za stávajúcou mladou zkúsenosťou,
a sťaby kráľov poet-nájomník
aj ochotná je slúžiť výkladom
velikých skutkov, ale aby tieto
predpovedala, k tomu chybí jej
už povolanie.
VEDOMEC
Čo sa posmievate?
či nevidíte, iba iskierka
je potrebná, a k životu sa zmôže?
ADAM
Však totú iskru, kdeže vezmeš tú?
VEDOMEC
Len jeden krok je, ktorý pozostáva.
ADAM
Lež tohoto, hľa, kroka jedného
kto nezrobil: ten nevykonal nič,
aj nič ten nevie. Všetky doterajšie
pokroky boly vonku na dvore
postupované: do svätyne svätýň
ten jeden práva krok by zaviedol.
Ó! bude-li, kto ho raz urobí?
(Medzitým nad retortou poletujúci dym začne hustnúť a rachotí pritom.)
HLAS ZEMSKÉHO DUCHA (z dymu).
Nebude nikdy. Táto retorta
je pre mňa priúzka a pripriestranná
zároveň. Veď ty ma znáš, Adame,
šak? - teraz ešte netušia ma ani.
ADAM
Čis’ počul tento ohlas ducha? Hľadz,
ó, hľadz, ty pyšný krehký človeče,
jak zdolal bys’ ho, kto sa tamto vznáša?
VEDOMEC
Šialený náraz. Ach! ver’ obávam
sa o teba.
(Retorta pukne sa, duch zmizne.)
Máš: praskla krivuľa,
a ja zas znova môžem započať
veliké dielo. Keď cieľ už-už kyne,
tu hrudka malinká, hej, bláznivá
ti, slepá podtne nohy náhoda.
LUCIFER
Kedysi súdbou zvali ju. A menej
zahanbujúcim bolo pod mocou
jej dolámať sa, jak sa podrobiť
bláznivej slepej náhode. (Cengajú.) A toto
čo znamená zas?
VEDOMEC
Práca prestala,
nastáva prechádzková hodina:
tu prichádzajú z veľdielní, hľa, s poľa;
včuľ obdrží trest, kto sa previnil,
včuľ roztrieďa sa ženštiny a deti -
I poďme ta, tiež mám tam robotu.
(V dlhom rade prichodia mužskí, v inom ženské, poniektoré z nich s dieťaťom, medzi týmito i Eva. Na dvore všetci kruh utvoria. Istý kmeť predstúpi pred nich. Adam, Lucifer a vedomec zastanú v popredí, hneď u musea.)
KMEŤ
Tridsiate číslo!
LUTHER (vystúpiac z radu).
Tu som!
KMEŤ
Ty si zase
bez miery kúril-trielil pod kotál.
Naozaj tak sa pozdáva, že tvojou
náruživosťou je, bys’ uvrhnul
do nebezpečia celý falanster.
LUTHER
A kto by vedel svodu odolať,
keď iskriac, revúc zdivočilý živel,
pál otočí ťa tisíc jazyky,
chce dosiahnuť ťa, by ťa znivočil:
a predsa stáť tam smelo, rozduchovať
ho ďalej, súc si dobre vedomý,
že v našej moci on, blesk pohromy!
Oj, nepoznáš ty vražby ohňa, ktorý
len pod hrncom si vídal ho, jak horí.
KMEŤ
Reč nesmyselná; zato na obed
ti obzerance budú dneská patriť.
LUTHER (nazad odstúpiac).
No ale zajtra znovu budem vatriť.
ADAM
Čo vidím? tohto muža poznám. On
bol iste Luther.
KMEŤ
Dvestodeviate!
CASSIUS (vystúpiac).
Tu!
KMEŤ
Teba tretí raz už upomínam,
že bez príčiny hľadáš pranicu.
CASSIUS (odstúpiac).
Vraj, bez príčiny: bo že nechodím
sa ponosovať? Mamľas, ku inému
kto behá o pomoc, kým ramená
má zdravé. A či slabší hádam bol
môj protivník, tak prečo nebránil sa?
KMEŤ
Nehubuj, chlape! Túto previnilca
zlú náklonnosť, nie, neomluví ju
ni útvar tvojej kotrby, bo ten
je šľachetný, bo bez ujmy je. Ale
krv tvoja je tak vrelá, nezbedná!
Nuž liečiť budú ťa, až okrotneš.
ADAM
Ach, Cassie môj! kebys’ poznal ma,
čo u Filippi bojoval som s tebou.
Nuž potiaľ až ten mrcha poriadok,
tá teória planá zblúdiť vie,
že takáto hruď šľachetná len haťou
jej je, a ani nepobadá jej?
KMEŤ
Štyrstoté čislo!
PLATON (vystúpiac).
Počujem!
KMEŤ
Už zas
tak vhrúžil si sa v snivej obraznosti
tok hlboký, že tvojmu dohľadu
sverená lichva zašla do škody.
Bys’ bdel a za noc nemal biely deň,
na hrachu budeš kľačať.
PLATON (odstúpiac).
Ale ešte
i na hrachu sniť budem krásny sen.
ADAM
Ach! Platone, ký zástoj dostal sa ti
vo spoločnosti, po nejž túžil si!
KMEŤ
Sedemdesiatedruhé číslo!
MICHEL-ANGELO (vystúpiac).
Hľa, tu…
KMEŤ
Tys’ bez poriadku dielňu opustil.
MICHEL-ANGELO
Hej, lebo vždy len stoličkové nohy
som dorábäl, a i tie na formu
čo najpodlejšiu. Dlho modlikal som,
nech dovolia mi prispôsobiť ich,
nech dopustia, bych na ne vyrezal
ozdôbku dáku. Neprivolili.
Tu požiadal som, premene tak k vôli,
o operadlo stoličkové, to
že strúhať budem: všetko nadarmo.
Už k zblázneniu sa bol som blízko: i som
tam nechal súžbu, službu nechal tam. (Odstúpi.)
KMEŤ
Za toto narušenie poriadku
do izby odídeš: i nebudeš mi
požívať tohto utešeného
teplého dníčka.
ADAM
Michel-Angelo,
och, akým peklom múk to musí byť
pre boha srdca tvojho: nesmieť tvoriť!
Ó! koľko známych všade navôkol,
a koľko ducha, koľko prasily…
Ten so mnou válčil - onen smrťou zomrel
mučedlníckou; tesným tomuto
bol okruh sveta: a jak na rovnako,
na trpaslíkov vyžmýkal ich štát.
Och! Lucifer, poď, chytro hybajme!
nie, mojej duše oči zurážané
neznesú ďalej toto podívanie.
KMEŤ
Dnes dvoje detí vyplnilo čas,
kde treba bolo péče materinskej
a opatery; teraz spoločná
ich očakáva vychovateľňa.
Von z radu, napred!
(Eva a ešte jedna žena vystúpia so svojimi detmi.)
ADAM
Aký skvelý výjav!
Tak tedy i ten clivo-pustý svet
má svoje básnictvo!
LUCIFER
Nuž, Adame,
či nejdeme?
ADAM
Ba naopak, tu skorej
odpočinieme, len tu.
KMEŤ
Vedomče!
preskúmaj útvar lebiek u týchto
dvoch detvákov.
(Vedomec obhliada deti.)
EVA
Ó, čo ma očakáva!
ADAM
Ten hlas!
LUCIFER
Ech, čo si všímaš tejto obecnej
ženštiny, zvlášť ty, ktorý bozky si
Semiramidy zakusoval?
ADAM
Vtedy
som ešte tejto nepoznal.
LUCIFER
Či tak!
Toť, stará pieseň zaľúbencov: každý
z nich domnieva sa, pravý sebamil,
zdroj vášne on že prvý odokryl,
že pred ním, pokiaľkoľvek hľadiac vzad,
nik ešte nikdy neznal milovať:
a to tak ide od samého rána
niekoľkých tisícročí bez prestania.
VEDOMEC
To decko treba za lekára dať
vyučiť, z tohto pastier bude.
KMEŤ
Tedy
preč s nima, kam je ktoré určené.
(Det im chcú odobrať. Eva sprotiví sa.)
EVA
Nedotkni sa ho! dieťa to je moje:
kto smie ho urvať s lona matere!?
KMEŤ
Odnímte ho; čo otáľate ešte?
EVA
Ó, moje dieťa radostné! veď som
ja chovala ťa krvou svojho srdca.
Kde je tá presila, čo, zhubca-zhrdca,
tú svätú sponu stačí roztrhnúť?
I jakže zriecť sa ťa mám naveky,
by zatratil ťa mutný množstva prúd,
a moje oči, trebárs v preteky
sa vzaly pátrať, štvané starosťami,
by márne hľadaly ťa medzi stami
rovnakých, jednotvárnych cudzinčiat?
ADAM
Ach! ľudia, jestli ešte za sväté
dač uznávate: ponechajte tejto
matičke dieťa jej.
EVA
Šak, ašak, ty
blahoslavený u nás cudzinče!?
KMEŤ
Do smelej hry sa púšťaš, cudzinče:
Ak rodinnému ožiť by sme dali
predsudku, črvotočou rozhostí
sa priam, a všetky na hŕbu nám svalí
posvätnej vedy vymoženosti.
EVA
Čo z vedy mraznej mne! nech poborí
sa na prach, príroda keď hovorí.
KMEŤ
Či bude už?
ADAM
Hach! nedotknite sa ho!
Tam jesto ešte meč! vás naučím,
jak narábať s ním načim.
LUCIFER
Prízraku,
stoj, ani na piaď!
(Položí ruku na plece Adamovi, že skrahne.)
Počíť mojej ruky
moc osudnú.
EVA
Och, dieťa moje! joj… (Sklesne; dieťa jej vezmú.)
KMEŤ
Tu tieto ženy dve sú bez páru;
nech hlási sa, kto chce sa s ktorou spáriť.
ADAM
Ja nárokujem túto pre seba.
KMEŤ
Učenče! tvoja mienka -
VEDOMEC
Rojko muž
a chorých čuvov žena nezdarené
potomstvo plodia: nedobrý to pár.
ADAM
Ja neodstúpim však, ak ona chce.
EVA
Som tvoja, veľkodušný mužu.
ADAM
Ľúbim
ťa, pani, s celou srdca vrelosťou.
EVA
I ja ťa, cítim, láskou večitou.
VEDOMEC
To šialenosť je. Zvláštno, vskutku, v našom
století jasnom videť mátohy
minula vznikať. Zkaď ich výpady?
ADAM
Neskorný pablesk rajskej záhrady.
KMEŤ
Poľutovania hodné!
ADAM
Neľutujte.
Je našou táto šialenosť; a my
vam triezvosť vašu nezávidíme.
Veď čo na svete kedy bolo veľké
a šľachetné, je všetko takýmto
šialenstvom, jemuž strarosť usadlá
nekladie hraníc. Ducha reč je ono,
čo z vnešených sfär ozýva sa k nám,
jak sladká hudba, toho svedkyňa,
že naša duša je mu rodina,
i povŕhame zemou, troskou púhou,
hľadajúc cestu do tých vyšších kruhov. (Evu drží objatú.)
KMEŤ
Nač slúchať ich dial, spitých v objeme…?
Ta do špitála s nimi! by im stíchla
krv, zchladla -
LUCIFER
Oho, tu je pomoc rýchla
na čase. Adam, pocestujeme! (Prepadnú sa.)