(V Egypte Zpredku otvorený portik. Adam ako Faraon, mladistvý, sediac na tróne. Lucifer, ako jeho minister; v úctivej diaľke skvostný sprievod. V úzadí otroci, zamestnaní okolo stavby pyramídy, pod dozorci, korbáčom udržujúcimi poriadok. - Jasný deň.)
LUCIFER
Prejasný pane! ľud, ti večne vlastný,
čo za teba môcť z krvi stiecť tak šťastný
by bol, on, plný strachu, úzkosti,
sa ráči pýtať: ká to príhoda
je, veľkému čo nedá faraonu
spočinúť jemných na poduškách trónu?
Nač obetuješ jej dňa pôžitky,
nač snovidenia noci presladké,
a svojich veľkých predsavzatí starosť
čo nenaložíš v temä otrokov,
imž ona patrí? keďže beztak už
šíreho sveta celo-okršleku
všeliká sláva, česť, moc tvoja je,
i rozkoš, akú človek v stave zniesť.
Stých krajín bohatstvá a poklady
ťa pánom zvú, ich kvetna iba tebe
otvára svoje vonné kalichy
a chutné ovocie len tebe rodí.
Tisícich ženštín ňádra vzkypené
vzdychajú k tebe: rusovlasá kráska,
so zrakom unylým, tak spanilá,
tak cintľavá, jak úkaz ihravý;
a brnoška zas, rubinové pery
do pola rozchýlené dychtením,
vo žhavých očiach s vášňou šialenou…
sú všetky tvoje. Jeden vrtoch tvoj
ich osudom je; všetky pociťujú,
že povolaniu dostály, ak ti
pár okamžení znaly okoreniť.
ADAM
To všetko nenie pŕs mi dráždidlom.
Jak nevoľná daň ono prichodí,
oň netrudím sa, nemôžem sa zaň
sám sebe poďakovať. No tu dielom
tým, ktoré staviam, myslím, narazil
som na cestu, čo vedie k skutočnej
veľkosti. Jeho vzácné umenie,
hľa, obdivuje príroda; i prez liet
tisícky ono bude ohlášať
mi meno. Nieto zemetrasenia,
niet víchrice, čo by ho povalila:
sa silnejším stal človek, než je Boh.
LUCIFER
A, faraone, ó, rec, pritomvšetkom
či blažený si v tejto predstave?
daj ruku na srdce si.
ADAM
Nie ja. Prázdno,
och, nevýslovnú cítim prázdnotu!
Však jedno mi, veď nemodlikal som
o blaho, ale o slávu len, a tá
sa rozkrýdlila predo mnou. Len by,
toť, množstvo netušilo mojej muky -
preds’ nech by ma tak mohli ľutovať,
viac nevzývali by ma.
LUCIFER
Nuž a ak
sám nahliadneš raz, sláva tá že zbŕklou
je okamženia hračkou?
ADAM
Nemôž’ byť!
LUCIFER
A ak by preds’?
ADAM
Bych uchýlil sa zomrieť,
prekľajúc za sebou svet.
LUCIFER
Nezomreš,
bárs nahliadneš aj raz, ba za to stojím,
zas počneš to, s tým starým zdarom svojím.
(Jedného z robotujúcich otrokov natoľko zbijú dozorci, že na raty začne kričať a prenasledovaný zabehne až do otvoreného stĺporadia a tam u trónu sa svalí.)
OTROK
Môj pane, pomoz!
(Zpomedzi robotníkov vymoce sa Eva ako manželka tohože otroka, a s boľastným výkrikom sklesne na telo mužovo.)
EVA
Darmo k tomu lkáš.
Kto účastníkom nebol našich múk,
ten nerozumie, nerozumie! - Slabé
je nárku slovo a trón vysoký.
Čo nevoláš mňa, ktorá zakryjem
ťa, telom svojím každý zachytím
od teba úder!?
ADAM
(K rútiacim sa dnu dozorcom, ktorí otroka a jeho ženu odvliecť chcejú.)
Nechajte ich tam.
Preč odtiaľto! (Dozorcovia sa vzdialia.)
Ký neznámy to cit
mi plní srdce? kto je žena táto
a kým to vládne čaro-pôvabom,
nímž, ajhľa, vznešeného faraona,
jak reťazou by zrovna, strháva
ku sebe, v prachu váľajúcej sa? (Vstane.)
LUCIFER
Toť znova z totých vláken jedno, nimiž
tak na posmech ťa oplietol tvoj pán,
by na pamäť ti byt tvoj uviedol,
ten huseničný, v domýšľavosti
keď brnkáš motýlom. To tenké vlákno,
si videl už, jak húževnatým je,
nám z prstov vyklzne, i preto ho
nemôžem roztrhnúť.
ADAM (schodiac po stupňoch trónu).
Ni nevykazuj.
Jak urážlivým, tak je príjemným.
LUCIFER
Však nesluší sa, aby mudrc a
kráľ stenal pod ním.
ADAM
A čo robiť mám?
LUCIFER
Nič iné nezbýva, len vedenie by
byt odtajilo skrytej niti tej:
a drsne nech sa vysmieva mu sila
i hmota.
ADAM
Ja sa neviem vysmievať
mu, ni ho odtajiť.
EVA
Ach, miláčku,
krv cíčkom tečie ti, ju pristavím;
šak bolí ťa, a veľmi?
OTROK
Život bolí
ma len; už dlho boleť nebude.
EVA
Nie, nieže tak; nač bys’ bol dosiaľ žil,
ak zomrel by si včuľ, keď našiels’ ma?
OTROK
Nač žije sedliak-rob? - K ihlanom skaly
teruží mocnému, a v jarmo mu
potomka zanechajúc za seba,
odkape. - Milliony pre jednoho.
ADAM
Hach, Lucifer, jak strašná je to reč!
LUCIFER
Mrúceho horúčkové balušenie.
ADAM
Čo on to hovoril?
LUCIFER
No, mrzí ťa
dač, faraone veľký? Bolo to
tu zvláštnej veci, môžem povedať;
o otroka je menej na zemi.
EVA
Veď lichý počet tebe, mne svet celý.
Ó, beda! kto ma bude milovať?
OTROK
Ja nie viac. - Zabudni ma, ženo, navždy. (Zomre.)
ADAM
Ja budem ťa. Ta preč s tou mrtvolou. (Mrtvolu zodvihnú.)
Sem, moja pani, hor’ sa! na pohovke
tohoto trónu tvoje miesto je:
si krásoty tak práve vladárkou,
jak ja som vládcom sily; museli
sme obapolne najsť sa kdekoľvek.
EVA
Ó, veľký faraone, dobre viem ja,
tvoj rozkaz že je súdbou sedľače,
ni nezdráham sa, kúštik času len
ráč udeliť mi, potom rozkazuj.
ADAM
Nie toho slova viac. Och, čiže moja
dŕžava nikdy nepresahuje
slov métu rozkazných?
EVA
Veď dostačí,
keď predbežne sa rozkaz nedotkne
ma boľastive - Ó, nezáviď v prvom
tom okamžení so pár mojich sĺz,
toť, mŕtvemu! Jak pekný umrlec,
ach, Bože môj, jak pekný je mi! (Naň sa schýli.)
ADAM
Pekný
a mŕtvy. Aká toto protiva:
pre naše snahy škľabom porúhavým
je tento pokoj, abo úsmevom,
čo márnivosti našej, útrpník
jak, uškrne sa.
LUCIFER
Otrok ubehlík
on, ktorý vzdoruje ti, hovoriac:
hľa, silnejší som od reťazí tvojich.
ADAM
Mier mŕtvemu, a spása živému.
On sĺz ti necíti, mne trýzňou je
tvoj postrádať smev.
(Mŕtvolu v tom vynesú. Adam zavedie Evu na trón.)
Ku boku mi, ženo!
(Zbedákanie medzi robotníkmi. Eva zosŕka.)
Čo je ti, ľúba?
EVA
Och, či nečuješ
ten nárek ľudu?
ADAM
Prvý raz som zbadal
ho. Nepekná to hudba, pravda; však
nevšímaj si jej, pobozkaj ma, a
čo krome nás je, na svet zapomeň.
(K Luciferovi.) Ty ale zahriakni ten plač a kviľbu.
LUCIFER
Nevládzem, to už právo ľudu je;
ho vedno zdedil s jarmom.
(Opäť zbedákanie. Eva vzkríkne, Adam povstane.)
ADAM
Moja pani,
ty trpíš, a ja neznám, na aký
odpomôcť tomu spôsob. Prez srdce
ti toten nárek, sťaby rýchly blesk,
do mojej hlavy udiera, i onen
mám pocit, svet že volá o pomoc.
EVA
Ó, faraone, zdrť ma, ale odpusť,
keď nárek ľudu nepokojí ma!
Veď dobre viem, že tvojou slúžkou som,
cieľ môjho žitia že je teba baviť,
zabudnem všetko, čo je mimo mňa,
hej: neresť, veľkosť, sladké rojčenie,
i umrlca, len aby ten môj úsmech
bol spásou, pery moje plameňom;
no jestli tak ľud, million-ramenatá
tá stvora zkvíli vonku, korbáč keď
ju rezný v holý chrbát zašľahol:
tu, žiločka jak zboleného tela,
i ja, bárs dcéra ľudu zhavranelá,
pocítim v srdci všetek tento bôľ.
ADAM
A s tebou ja. Milliony pre jednoho -
i mŕtvy povedal.
EVA
Ó, veliký
môj faraone, zamračil si sa,
a ja som toho príčinou! Ta odžeň
ma od seba preč, abo nauč ma,
jak mám sa zrobiť hluchou?
ADAM
Lepší majster
si bola ty, bo z tvojej nauky
som občul nárek. Nech ho nečujem
viac. - Áno, buď si svobodným
ľud slúžobný. Veď čo aj platí sláva,
jejž človek dojde v jednej osobe
o millionov záhube a nárku,
tých millionov, v ktorých podobne
ten istý človek dýcha? Million ráz
zacítim muku, rozkoš iba raz.
LUCIFER
Ach, faraon, ty blúzniš: predsa ľudu
hen davy súdbou k tomu určeným
sú zvieraťom, že všetkých poriadkov
vo mlyne ono žernovy má rušať;
čo odšmaríš ty, neobdrží ľud,
i zajtra už si s chuťou pohľadá
nového pána. A či hádam veríš,
že môhol bys’ mu sedeť na väzoch,
nech potreby tak gazdu necíti?
nech v prsach mu tak sídli povedomie?
ADAM
Tak prečo horekuje, jak by ho
poroba bolela?
LUCIFER
Nu, bolí ho,
bárs ani nevie, čo. Bo každý človek
za panovaním mrie: i tento cit
je, a nie bratstvo, ktorý svobody
pod prápor ženie nával luzy, - trebárs
ni nevzbudí sa k povedomiu v nej,
i tušením len hucká k takému
ho niečomu, čo novoť znamená a
je zaprením už stávajúceho:
v tom ufajúc sa uzreť vtelenými
sny, o blahu si utvorené ňou.
A preds’ je morom hlbokým ľud: jas
čo aký slnca neprenikne jeho
nedvižnej massy; tmavým bude vždy,
len vlna skvie sa, ktorú hladina
vyšine, a tou vlnou nahodile
ty práve si.
ADAM
A prečo práve ja?
LUCIFER
Alebo iný, tebe príbuzný,
v ňomž ľudový pud stal sa povedomím,
a ktorý ako obdivovaný
rek svobody sa dotrieť odváži
na tvoje jasné miesto: pokým množstvo,
nedosahujúc ni zbla, čaruje
ak priezvisko, no gazda zostane.
ADAM
Ká nekonečná cesta okružná
to mudrovanie tvoje, z nehož hádam
ni umknúť neľza.
LUCIFER
Jesto vymknutie.
Daj niekoľkým tým takto vyniklým
jedincom reťaz, prsteň, inú im
daj hračku, a im povedz: nad obecný,
laď, zástup tiskám vás - a uveria,
a pohŕdajúc ľudom, prenesú,
keď i ty zhŕdneš nimi.
ADAM
Nepokúšaj
ma lákavými tými dôvody
na oko. Ta preč s poddanými! všetci
nech svobodní sú. Oznám im to, však
si dobre pospeš, by, až oľutujem
svoj čin, už hodne bolo neskoro.
LUCIFER (stranou)
Len napred svojou cestou domýšľavý;
ver, sám žes’ chodcom po nej bez unavy,
kým osudu ťa preds’ len príval plaví. (Vyjde von.)
ADAM
A toto dielo nezakončené
stoj, upomenným rumom tomu, kto
po veľkom pachtí sa: hej, sily našej
i mdloby veľkým otázočníkom.
(Vonku radostný povyk; robotníci sa rozpŕchnu. Lucifer vráti sa.)
Nuž, plesaj, sedľač, že sa sklonila
pred tebou veľkosť, len si nemysli,
že z prinútenia.
EVA
Uteš sa, môj drahý!
veď beztak čože stojí otupná
tá sláva, ktorá hadom studeným
sa plúži medzi nás?
ADAM
No veľká, veľká.
EVA
Preč s ňou; jak badáš, nárek zanemel,
nám blaženosti nepreruší viac:
i akú mal bys’ inú žiadosť, keď
na ňádrach mojich spočívaš?
ADAM
Ó, žena,
jak úzky je, jak krehký obzor tvoj!
A hrdého preds’ muža práve toto
tak tiahne k tebe - iba slabosť je,
čo milovať môž’ sila. Ochranný
jak rodič vrelo-tuho objíma
si decko bezvládné.
EVA
Ach, faraone,
snáď už aj nudím ťa tým zpozdilým
a bezosožným tláchaním? No darmo,
keď nie som rozumnejšou.
ADAM
Ani si
ňou nežiadaj byť, moja milenka.
Mám rozumu ja na dosť pre seba;
nie o silu a veľkosť na tvoje
sa skláňam ňádra, ani o vedenie:
to všetko v svojich knihách môžem najsť
ja v lepšej miere. Ty len hovor, hovor:
nech čujem tvoj hlas, jeho trasenie
prez moju hruď si šumoc záplavou.
Čokoľvek vravíš, všetko jedno; ó, veď
kto pýta sa, čo vlastne šteboce
na kríku vtáčik? preto so sladkou
preds’ naslúchame tuchou jeho piesni.
Ty buď len kvietkom; vzácna ozdôbka,
neužitočná, ale krásna, i
to zásluhou jej. - (K Luciferovi.) A preds’ jedna žiadosť
ma vyrušuje z opojenia, čajs’
bláznivá túžba - - však, och, vyplň ju! -
daj hodiť mi raz odvážlivým okom
vpred, za pár tisícletí pomedzie,
čo bude z môjho chýru?
LUCIFER
Kým tak bozky
si zamieňate, ozaj necítiš
nežného vanutia, čo po tvárach
vás pohladká a brnkne? Kade letí,
vše prachu vrstva zbude tenučká;
za rok je tohto prachu na dakoľko
čiaročiek leda, za stoletie už
na lakťov niekoľko, pár tisíc liet
zahrebie tvoje pyramídy, v násyp
pieskový tvoje meno pochová;
v tých milosadoch tvojich šakaly
zavyjú, a hen púšťou žobrácke sa,
otrocké plemä bude rozkladať.
(Čo Lucifer tu prednáša, i viditeľným stáva sa všetko.)
A všetko to nie búrka, oblohou
otriasajúca, ani mumľavé
pohnutie zeme, ale spôsobuje
len slabý vetierok, čo líškave
o teba obtiera sa.
ADAM
Hrozný obraz!
LUCIFER (s úškľabom)
Nu, žiaden strach: len duch tvoj zajde v zmar;
no telo zbudne ti, sťa mumia,
hen zvedavosť to chlapcov-školákov,
so zmrzáčeným obličajom, z nehož
ťah po ťahu čas písmo vymazal:
či sluhom bola, a či hádam kráľ?
(Kopne do mumie, ktorá medzitým zkrsla pred trónom a pomaly skotúľa sa po jeho stupňoch.)
ADAM (vyskočiac).
Pekelné mámidlo, ta prac sa! preč!
Márnivá snažba, vysokomyslnosť
bez umu - dosiaľ až mi v ušiach znie:
milliony pre jedného. Millionom
tým, áno, musím platnosť vydobyť,
v svobodnom štáte - inde nejde to.
Nech zhyne jedinec, keď obec žije,
čo z jednotlivcov veľký celok sbije!
EVA
A i mňa, svoju lásku, opustíš?
ADAM
I teba, hej, trón, všetko opustím.
Veď, Lucifer, ma, k novému veď cieľu;
už beztak mnohý krásny zmrhal som
čas na mýlnej tej ceste. (Odchádza, tasiac meč.)
EVA
Kráľu môj!
až s podťatou sa vrátiš nádejou,
na srdci mojom tvoje srdce znov
si útočište najde.
ADAM
Áno, áno;
mám predtuchu, i teba stretnem zas
vo pretríbenom stave: a v ten čas
nie z rozkazu ma budeš objímať,
lež, ako rovná, - s citom, ktorý zvať
sa bude rozkošou. (Odíde.)
LUCIFER
Nač toľký chvat?
včas ešte dôjdeš, snáď i prvej cieľa,
než trôfaš si. A budeš plakať veľa,
zrúc, jak on lichý, volil bys’ ho zapreť;
ty v nárek, v chichot ja - Nuž, poďme, napred!