(V Athénach. Rynok, s rečnišťom na prostriedku. V popredí postranne: otvoreného stlpovia chrám so sochami bohov, s rozvesenými vencami z kvetín, s oltárom. Eva ako Lucia, vojevodcu Miltiada manželka, sprevádzaná viacerými služobnicami, ktoré obetné veci nesú, i so synom Kimonom prichádza smerom k stĺporadiu chrámovému. Po rynku tmolí sa otrhaný ľud. Ligotné ráno.)
EVA
Len sem sa, sem, môj synak milený.
Hľa, tamto pošiel bystrej na lodi
tvoj otec, aby válčil na ďalekých
hraniciach vlasti. Istý surový
ľud býva tam, čo opovážlive
bol otčiny nám voľnosť ohrožoval.
I poďme, synček, pomodlime sa,
modlime, aby nebo zaujalo
sa dobrej veci nášho domova,
a bez úrazu zpiatky medzi nás
priviedlo tvojho hrdinského otca.
KIMON
Veď načo aj šiel otec v ďaleký
ten kraj, by bránil tento ošarpaný
a chabý ľud, keď krásnu manželku
žiaľ umára mu doma medzitým?
EVA
Och, beda! Neodsudzuj svojho otca
dobrotivého: kliatba spočine
na takom decku, ťažká, kliatba bohov.
Len zaľúbená žena právo má
zahorekovať nad mužovými
veľkými kroky, ktoré nezrobil-li
by, hanbiť by sa musel. Otec tvoj
tak konal, jak je treba mužskému.
KIMON
Nuž tak sa bojíš, mati, že je slabý,
že porazia ho?
EVA
Nie, nie, synáčku;
tvoj otec bohatier je, zvíťazí.
Len jedno, prečo obávam sa o ňho,
je to: že bojsa neopanuje
sám seba.
KIMON
Jak?
EVA
Má duša istý, hej,
mohutný výraz: vysokomyslnosť.
Ten v otrokovi spí si, alebo
vo svojom kruhu úzkom spodlie v hriech.
No krvou svojou plekajúc ho voľnosť,
mu na obra dá vyrásť, v podobe
občianskej ctnosti. Táto rodičkou
je potom všetkého, čo zveme krásnym
a vznešeným; však jestli nad mieru
na duhu prekypí, tu oborí sa
na vlastnú ona matku, zápasí
s ňou, až z nich v boji vykrváca jedna.
Ak výraz ten by v ňom tak prevážil
síl prebytkom, ak túto svätú vlasť
on bol by v stave sklamať, prekliala bych
ho sama. Poďme, synku, modliť sa!
(Vojdú do chrámového stĺporadia; medzitým na rynku vždy viac a viac ľudu sa shromažduje.)
PRVÝ Z ĽUDU
Žiadneho človek chýru nečuje,
čo rozčulil by, sťaby naše vojsko
ni neslýchalo, kde je nepriateľ.
DRUHÝ Z ĽUDU
A tuná doma tiež tak ospalý
je každý človek; var’ už ani nikto
nekuje plánov, ako kedysi,
k ichž prevedeniu potrebný by bol
majestátneho ľudu hrtan. Dnes
od rána schodím toto placisko,
a nedajbože na hlas môj najsť kupca.
PRVÝ Z ĽUDU
Ech, nudný život, prázdny, zdĺhavý;
len čo už počať si tu na ostatok?
DRUHÝ Z ĽUDU
Ba neškodil by dáky malý zmätok.
(Eva medzitým roznietila oheň na oltári, umyla si ruky a prichystala sa k obetovaniu. Jej služobnice zaspievajú hymnu, ktorá po odseku vplýva do nasledujúceho výjavu. Rynok zaplnil sa občanmi, ľudom; dvaja demagogovia boria sa o rečnište.)
PRVÝ DEMAGOG
Na stranu! toto miesto patrí mne.
V nebezpečenstve vlasť, ak neprerečiem.
DRUHÝ DEMAGOG
Zkap, jestli cekneš. Podplatenče, ta
ztaď, ridaj dolu!
(Ľud chechce sa a tlieska.)
PRVÝ DEMAGOG
Tys’ nie podplatencom,
poneváč teba nezakúpi nik.
Občania! s bôľom pozdvihujem hlasu,
bo šľachetnému srdcu bôľnym je,
až do prachu mať snížiť velikáňa;
a ja mám muža ozaj veľkého
so slávnostného voza potiahnuť
pred vašu súdnu stolicu.
DRUHÝ DEMAGOG
No, dobre
začínaš, zlostníku! Len ovenči
hoviadko, čo si určil za obeť.
PRVÝ DEMAGOG
Preč odtiaľto!
Z ĽUDU
Ba nač aj počúvame,
toť, posmešníka?
(Stŕhajú druhého demagoga.)
PRVÝ DEMAGOG
Ale čo jak aj
ma bolí srdce, predsa hovorím,
bo, slávny, ó, a kniežací ty ľude,
i nad tvojho ťa vojevodcu ctím
si vyššie!
DRUHÝ DEMAGOG
Túto dušou predajnú
a hlady mrúcu tlupu, ktorá sťa
pes okaľujúc, strežie na odpadky
so stola gazdov jej? - Och, zbabelec
ty! nezávidím tvojho vkusu ver’.
Z ĽUDU
Dol’ s ním, i on je zradca, dolu s ním!
(Ešte viac mu ubližujú. - Eva dvoch holúbkov a tymian obetuje na oltári.)
EVA
Ó, svätá Afrodito! prijmi, prijmi
dym tejto obeti, a vyslyš hlas
mi modlitby: Nie vavrín svieži zas
ja prosím v čelo muža: jedine
len sladké umilenie rodinné
na jeho srdce s city hrdinnými.
(V dyme obetnom usmievavý Eros sa objaví, Charitky obstanú ho a zasýpajú ružami. Skupina ponorená v nábožnosť.)
SLUŽOBNICE
Slyš, vyslyš ju!
EROS
Ó, ženo, požehnanie
čistého srdca spočiň na tebe!
CHARITKY
A Charitiek vždy s tebou ochrana!
SLUŽOBNICE
Ďak, Afrodito!
PRVÝ DEMAGOG
Tedy, ľude, čuj
žalobu hroznú! Veľký Miltiades
vlasť zapredal.
DRUHÝ DEMAGOG
Och, lužeš, lužeš! Mňa
vyčujte, ináč pozdnej ľútosti
vás stihne hanba.
PRVÝ Z ĽUDU
Dolu, bezočivče!
(Celkom medzi dav ho zachytia.)
PRVÝ DEMAGOG
Kvet tvojej mládeže má pod mocou;
na jeden úder znal zaujať Lemnos,
a teraz u Parosa hlivie si
i hovie. Hja, keď dostal plácu.
TRETÍ Z ĽUDU
Smrť
na jeho hlavu.
PRVÝ MEŠŤAN
Nuž tak kričte, abo
sa z môjho nájmu vypratajte hneď!
(Obetovanie je u konca, božstvá zmiznú.)
EVA (povstanúc)
Ký hluk to vonku? syn môj, pozrime.
KIMON
Akéhos’ zradcu súdia, milá mati.
EVA (na stupňovie portika pokročiac)
Vždy stiskne srdce mi, keď vidím ľud
ten hladujúci nad veľkými ľuďmi
súd držať. Jestli padne vznešenec
do blata, sberba škodoradostne
sa na to díva, posmieva sa jemu,
jak keby šlo tým ospravedlniť
i tie jej vlastné špiny-škvrny.
DRUHÝ Z ĽUDU
Pane!
som zachrípnutý cele a bych tiež
rád vrieskal.
DRUHÝ MEŠŤAN
Tu máš, hrtan pomasť si.
DRUHÝ Z ĽUDU
A potom čože volať?
DRUHÝ MEŠŤAN
Volaj smrť
na hlavu jeho!
Z ĽUDU
Smrť! smrť!
EVA
O kom vlastne
je tedy reč?
DRUHÝ DEMAGOG (pristúpiac k nej)
Nu, o kom inom, nežli
kto o hlavu je vyšší od iných
spoluobčanov svojich: a to mu
nemôžu strpeť.
EVA
O Miltiadovi? -
Ó, veľkí bozi! A ty, skľúčený
už vekom Crispe, ktorho z otroctva
môj manžel vymanil, včuľ tiež smrť kričíš?
CRISPOS
Už odpusť, pani moja, ale z nás
dvoch jeden len žiť môže. S troma deťmi
ma vydržuje, kto mi naložil
hlasovať takto.
EVA
Beda ti, ak osud
tvoj, Crispe, toľme zvrhne-zpodlí ťa!
bárs odpúšťam ti, jestli hladuješ.
No, Thersites, ty? a vy všetci, všetci,
čo v dobrobyte odpočívate
si pri pokoji istom, lebo od
brán mesta, áno, vášho vraha vám
môj manžel odbil - Och, vy nevďačníci!
THERSITES
Ach, moja pani! krušne padá síc,
však čo tu robiť, kedže ľudová
tak zneje nálada: - kto postavil by
na kocku všetko svoje imanie,
vzdorujúc vlnám vzbúreným?
PRVÝ DEMAGOG
Tak tedy
vypoviem ortieľ ľudu.
(Lucifer: ako bojovník, s užaslou tvárou, utekajúc prichádza.)
LUCIFER
Pohromu
vám oznamujem! U brán nepriateľ!
PRVÝ DEMAGOG
Nemožno, viťazný náš vojevodca
či nenie pred nimi?
LUCIFER
Veď práve on
je vrahom. Zvedel, ako brojíte
oproti nemu, vzkypel v jeho srdci
hnev spravedlivý, i kým vediete
pru, so železom-ohňom bude tu.
DRUHÝ DEMAGOG
Vy vyzvali ste na nás všetko to,
zradcovia!
Z ĽUDU
Zab’me ich. - Nech žije vodca!
Zle s nami, utec každý, kade vieš!
Všetkému konec!
PRVÝ DEMAGOG
Nenie. Holdovať mu,
pred neho húfom k bránam!
EVA
Bohovia!
Ver’ bolel výrok ma, nímž ztratila
som ťa, môj manželu, však o koľko,
ó! trpkejším je pre mňa, že si ho
ospravedlnil, - trebárs vraciaš sa mi.
PRVÝ Z ĽUDU
Zlapajte jeho ženu; akžeby
sa mestu nášmu dajak ublížilo,
nech umre spolu s deckom.
EVA
Zomrela
bych, manželu môj, vďačne za teba,
len keby kliatba vlasti netkla sa
mi dieťaťa. -
KIMON
Oj, matko, o mňa ty
sa neboj; poď, poď so mnou: svätyňa
tá zachráni nás každým pred úrazom.
(Pred prenasledujúcou ich tlupou vyjdú do stĺporadia; dve nymfy ružovú reťaz upustia za nima popred ľud, ktorý ihned ucúvne. Zvonku zavznejú surmy, ľud bedákajúc sa rozuteká. Nymfy zmiznú.)
LUCIFER (s chechtom si mädlí ruky).
Prekrásny žartík. Rozum zakopŕca
sa smiechom až, kde pukajú sa srdcia. (Obrátiac sa ku chrámu.)
Len keby pohľad tohto večného,
vždy mladnúceho krásna nemýlil
ho ustavične. Až ma drví zima
v tom jeho kruhu cudzo-rodnom, čo
i nahé vie ti zrobiť stydlivým,
hriech šľachetným a súdbu veľkolepou
tých svojich ruží roskošnými plamy
a prostoty v bozk stúlenými rtami. - -
Tak dlho prečo otáľa môj svet,
ten potvorný tvar, povážlivý úžas,
by zaduril preč toto mámidlo,
čo v borbe mojej už-už upadlého
človeka zavše znova povzbudí?
Však uvidíme, až tak smrti des
k nám skoro zavíta, ten prchký honec,
či vašim stínom, v nudnej hre i dnes,
raz na vždy totu neurobí konec?
(V čele ozbrojenej čaty dovedú Adama, sťa Miltiada, poraneného. Pred ním pokorne prosiaci ľud a demagog ovia.)
Z ĽUDU
Nech žije vodca náš! - Ó, smiluj sa,
vznešený človeče!
ADAM
Nuž aká to
tá vaša vina, pre ňuž prosíte?
a od slabého ozaj čože môž’
modlikať silák? - Ale manželka
mi neprichodí v ústrety, ni decko;
var’ len dač zlého nepotkalo ich! - -
EVA
Ach, Miltiade, nač aj prichádzaš,
keď ani tvoja vlastná žena nevie
sa tešiť tvojmu príchodu? - Môj syn,
mať tvoja klesá, zdrž ju, zdrž ju… Ach,
ni dobrého len mena nezanechá
ti otec tvoj! -
ADAM
Čo je to? nechápem.
Tu žebroní ľud, hen zas preklína
ma žena, a hruď krváca mi za vlasť. -
EVA
Však väčšmi krvaví tá otčiny
a moje srdce: bo veď prečos’ prišiel
na čele vojska, rec? -
ADAM
Či nepatrí
dôstoju môjmu sprievod takýto?
Som prišiel, lebo ťažká rana táto
mi nedovolí, buch i naďalej
úkulu svojmu zodpovedal. Prišiel
som, by som do rúk tých, čo vyslali
ma, k rukám ľudu veličenstva to
moc svoju odovzdal, z nej vydal počet.
Aj, prepúšťam vás, druzi bojovní;
ver’ zaslúžili ste si spočinok
u rodinného ohniska. A teraz
i ja meč tento, Pallas Athene,
ti venujúc, ho nad oltár ti stoknem.
(Dá sa vyviesť hore stupňovím portika. Jeho ozbrojenci sa rozídu.)
EVA (hodiac sa manželovi okolo krku)
Ach, Miltiade môj, kde žena je
od tvojej šťastlivejšia, šľachetný
ty, veľký mužu! Pozri, syn tvoj, pozri,
jak ponáša sa veľmi na teba,
jak veľký je, jak pekný!
ADAM
Moji drahí!
KIMON
Oj, vedel som ja dobre, otec môj
čo robí, že je dobre spravené. -
EVA
Ó, nezahanbuj ma! Preds’ toto by
manželka mala lepšie vedieť.
ADAM
Syn môj!
meč tvojho otca darom predlož ty.
KIMON (zavesiac meč)
Chráň, mocná bohyňo, ten drahý meč,
až ku tebe raz preň sa dostavím.
EVA
K dvojakej obeti tej nechže matka
posýpa tymian. Pallas, shliadnuť ráč! (Obetuje tymian.)
PRVÝ DEMAGOG (na rečništi)
Či nemal pravdu som, že zradca je?
že podplatil ho Darius? Tá rana
len zásterkou je u ňho; nechce sa
mu proti nemu bojovať.
Z ĽUDU
Smrť na ňho!
ADAM
Ký krik to vonku?
EVA
Miltiade, ach,
prestrašné reči: zradcom menuje
ťa znova dav tam.
ADAM
Smiešna obvina;
mňa zradcom, ktorý predsa zvíťazil som
u Marathona?
EVA
Ó, že tak je, zlý
to, mrcha svet je, ktorý našiels’ tu.
PRVÝ DEMAGOG
Čo váhate ho chytiť?
(Ľud dotíska sa pred portik chrámový, medzi zástupom Lucifer.)
EVA
Miltiade!
v tej svätyni si istý, nehni sa. -
Veď nač aj rozpustil si vojsko? prvej
ten pelech hriechu prečo vypáliť
si nedal do zniku? Len okovy,
tie zasluhuje háveď táto, bo
už citom vetrí, že ty za pána
jej zrodil si sa, ktorý šľachetnejší
si, nežli oni všetci do hŕby,
i zabije ťa, zmárni, aby k nohám
ti neprišlo jej kydať. -
PRVÝ DEMAGOG
Čujete
ju, ako reční žena zradcova? -
EVA
To právom ženy je, by bránila
si manžela, i akby on bol vinný,
tým skorej; keď je čistý, jak môj pán!
a vrahom jeho taký zvrheľ je,
jak vy.
PRVÝ DEMAGOG
Zač dáva veličavný ľud
si páčiť, keď ho takto znevažujú?
PRVÝ Z ĽUDU
Nuž a ak ona pravdu hovorí?
PRVÝ MEŠŤAN
Kto s nimi drží, podozrivý je.
I kričte tedy, randavé vy duše,
alebo hladom podochnite.
Z ĽUDU
Smrť
na neho!
ADAM
Zacloň toho chlapca, nech
nevidí krvi mojej, - ženo, preč
s tých prsú! by ťa nezasiahol blesk,
čo do skaliska durká. Len ja sám
nech vezmem zkazu, - veď nač bych aj žiť mal,
keď vidím, kou je šalbou svoboda,
za ktorú boril som sa celý život.
PRVÝ DEMAGOG
Čo predlievate ešte vždycky?
Z ĽUDU
Smrť
mu!
ADAM
Chabý ĺud ten nejdem preklínať,
on nenie vinný: jeho prirodzením
je, by ho bieda odciachovala
si za sluhu, a otroctvo by zas
v krvežížnivý nástroj snížilo
ho poniektorých spupných odbojníkov.
Ja jedine bol bláznom, uveriac,
že takýto ľud potrebuje voľnosť.
LUCIFER (stranou)
Ver’ odriekol si z citov zásobne
na seba šumné verše náhrobné,
a tie sa slušne môžu dlátkom vryť
po tebe v mnohých veľkých mohýl štít.
ADAM
Sveďte ma dolu. Nechcem použiť
viac tejto svätyne.
(Svedú ho dolu schodmi, keď prv Evu šetrne bol složil do náručia jej služobníc.)
Nu - hotový som. -
DRUHÝ DEMAGOG
Hach, bráň sa! ešte nie je ztratené
tu všetko.
ADAM
Veľmi by ma trápila,
toť, rana, nech tak trebárs slovom stanem
si na obranu.
DRUHÝ DEMAGOG
Urob, preds’ ten ľud
len prv čo v prachu pred tebou sa plazil.
ADAM
Ach, práve preto všetko daromné;
nie, svoju hanbu neodpúšťa národ.
LUCIFER
Nuž vytrezvel si, há?
ADAM
Och, veľmi!
LUCIFER
Si
nahliadol, žes’ bol šľachetnejším pánom
omráčenému davu, než ti on?
ADAM
Môž’ byť, no oboje je zatratením;
pod iným menom osud tenistý.
Námaha márna s ním sa grámoriť;
ni nebudem sa už. - A potom nač aj,
poč dychtila by vozvýš horúca
hruď ktorákoľvek? Pre seba nech žije
a hľadá rozkoš, ktorou zaplní
to bytie na piaď, a s tým opile
sa tacká, váľa smerom ku Hadu. -
Na inú cestu zaveď, Lucifer,
ma, veď, í s chechtom prizerať sa budem
iného ctnostiam, mukám iného,
len po pôžitkoch bažiac jednostaj.
Ty ale, ženo, ktorá - tak sa manie
mi práve srdcu - kedys’ podlubie
si vykúzlila pre mňa v púšti, jestli
bys’ z môjho syna chcela ešte vždy
vychovať občana jak ctihodná
mať: blázon si, ťa slušne vysmeje
hen dievka, ktorá s nalíčenou tvárou
u okna vysedáva v bordeli,
od vína vzňaté bozkochtivé gamby.
Teš, zabávaj sa, zapri každú ctnosť. -
Na popravište teraz, pokutou,
nie ako bych bol v stave býval spáchať
dač podlého, lež že ma vznešená
oduševňovať vida vedela. -
(Medzitým klát prinesú pred schody, u tohože Lucifer zastane s toporom, Adam skloní hlavu.)
PRVÝ DEMAGOG
No odpravte ho skôr. Nech žije vlasť!
LUCIFER (stranou šeptmo)
Preutešená rozluka, čo? - Nuž,
môj udatný pán, čiže tento raz
tak trochu smiešne tebou nezatriasa
škľabivej smrti vietor studený?
EVA
Ach, Pallas! Pallas! nevyslyšalas’
modlitby mojej. -
(Z chrámu geníj smrti, ako vľúdneho vzozrenia mládenček, s obrátenou fakľou a s vencom pristúpi k Adamovi.)
ADAM
Pallas vyslyšala. -
Olympu s tebou blahodať, oj! mne
mier rozhostil sa v srdci, Lucia.
LUCIFER
Buď prekliaty, svet márnych marení ty!
zas zkazil si mi chviľku najkrajšiu.
EVA
Buď prekliaty, ty dušou obecný,
nevrlý ľude! Rukou drsnatou
si tkol sa blaha, a jeho kvet čŕstvy
priam poopŕchal do prachu. A predsa
nie takou sladkou tebe svoboda
je, jak mne bola ona bolestnou.