(V Ríme. Otvorený portik, so sochami bohov, so skvostnými nádobami, v ktorých voňavky horia, s výhľadom na Apenniny. - Na prostriedku prikrytý stôl s troma lektikami. Adam ako Sergiolus, Lucifer ako Milo, Catulus, všetko rozkošníci, Eva ako Julia, hippia a Cluvia, sťa rozkošnice, oblečené nedbale, hodujú. Na vyvýšeništi trvá zápas gladiátorov, otroci stoja k službám pohotove, flautári hrajú. Súmrak, pozdejšie noc.)
CATULUS
Hľaď, Sergiole, jak je skromný, jak
obratný toten gladiátor, čo
má stužku červenú; bych stavil sa,
že zmôže onoho.
ADAM
Nie, na Hercula!
CATULUS
Ech, čo tam na Hercula! ktože by
dnes medzi nami veril ešte v bohov?
Na Juliu sa svoju odvolaj,
skôr uverím.
ADAM
Nech bude!
LUCIFER
Na pevný
prisaháš základ, staviac lži-boha
na miesto lži-boha. Lež povedz, ako
rozumeť máme preds’ tej prísahe:
máme-li pod ňou krásu rozumeť
jej, či k nej tvoju lásku, a či hádam
jej vernosť zrovna tebe naproti?
CATULUS
Hja, kúzlo pominie, a keby aj
nebolo prchlým, zajtra zunuje sa,
čo uchvacuje dnes, a skrovnejších
vnád žena uspie odviesť od neho
čarovným novoty to pôvabom.
ADAM
Jej vernosť myslel som. Veď ktože mrhá
na svoju dámu viacej odo mňa?
HIPPIA
Och, šaško ty! Nuž či si v stave ju
bez konca objímať? A keby si
aj vládal, ty, čo po neprebranej
mreš večne radosti i ľahtikársky
sem a tam strečkuješ, - bo rozkoše
tú ktorú iba odkrušenú časť
máš v moci v jednej-druhej ženskej najsť,
kým peknoty a slasti vidinný
vzor ustavične nedostižiteľnou
sa vražbou vznáša pred tebou, - jak vieš,
že tobôž kýs’ jej vrtoch, dáky výtvor
rojčenia ti ju neodvedie? Tak
gladiátora svaly strhané - -
ADAM
Máš pravdu, nie viac o tom, Hippia!
Veď nač aj tiahne Tantalom nás rozkoš,
keď Herculova sila chybí nám,
keď Proteom sa meniť nevieme,
i jeden otrok pohrdnutý, trápnom
po týždni, takú strávi hodinku,
po akej darmo baží jeho pán.
A čiže ozaj slasť je dúškom vody
len omarenému, i záhubou
je tomu, kto sa hodí do jej vĺn?
LUCIFER
Ach! aký slávny mravný naukobeh
na ňádrach švárnych devíc, u čaší
ovitých kvietím. No čo s vašou stávkou? -
ADAM
Ak prehrám ju, buď tvojou Julia.
CATULUS
A jestli vyhráš?
ADAM
Tvoja paripa
je moja.
CATULUS
O štyri tak týždne môžeš
si vziať ju nazad, ináč zasotím
ju do jazera svojho na pospas
tam úhorom.
LUCIFER
Ťaj! pozri, Julia,
tú krásnu tlstú rybu: - Jedz len, inu,
tak časom ty zas tučiť budeš inú.
EVA
A nebude var’ hýriť na tebe
tiež mrzký červ? Nech teší sa, kto žije,
alebo ak sa nevie tešiť aj,
nech chachoce sa aspoň. (Pije.)
ADAM (ku gladiátorovi).
Držže sa,
hej, chlape, statne! -
CATULUS
Hurá, bohatiersky!
(Catulov gladiátor upadne a prosiac o život, zodvihne prsty. Adam je na tom, dať mu znak omilostenia, no Catulus v tom zadrží mu ruku, a zatnúc päsť, palec utrčí oproti gladiátorovi.)
Recipe ferrum! - Chabé zvrhľa. Dosť
mám ešte otrokov, nie skupáň som.
Kto odoprel by tento malý výjav
vyrušujúci, krásné dámy, vám,
keď o veľa je sladší i bozk sám,
je horúcejšou túžba, akonáhle
krv trochu potekla.
(Gladiátora medzitým jeho protivník usmrtil.)
ADAM
No, kôň je môj;
poď, moja Julia, a oblap ma.
Vyneste mrtvolu tú. - Tanečníci!
už teraz zrobte komédiu vy,
dosť z tohto bolo na dnes.
(Mrtvolu vynesú; vyvýšenisko zaujmú tanečníci.)
CATULUS
Cluvia!
poď tedy i ty; nemožno sa dívať
mi dlho, keď sú druhí v objeme.
LUCIFER
A, Hippia, či my tiež budeme
ich príklad nasledovať? Ale oblíž
si pery, niet-li jedu na nich. No
tak, teraz už sa môžme zabávať
tiež, holubička moja.
ADAM
Čože ti
tak veľmi klope srdce, Julia?
Nemôžem nad ním spočívať ni ja. (Šuškajú si.)
LUCIFER
Čuj, tento blázon o srdci ti ešte
započne rečniť.
CATULUS
Vidíš, milenka,
ja netýkam sa tvojho, čokoľvek
s ním môžeš robiť, len nech ja to neviem,
keď bozk tvoj horúci a hotový
je vždycky pre mňa.
CLUVIA
Veľkodušný
milenec, ajhľa, tvoje na zdravie
ten pohár vína! (Pije.)
CATULUS
Pekne, Cluvia,
no tvojich mäkkých ramien, kyprých ňáder
neodťahujže odo mňa, nie; vidz,
i vonný venec sklzol s hlavy mi. - (K tanečniciam.)
Hoj, to zvrat majstrovský v tom vašom tanci,
jak bujný oheň, s nehou spárený!
CLUVIA
Aj, zaprem oči ti, ak bojsa bys’
tam našiel, oč i sama závodím,
a predsa ani dobrého len slova
si neviem získať. (Ukazujúc na Lucifera.) Radšej pozeraj
na tento kyslý obličaj! Ba nač
aj mu tá pekná dievka, keď už jej
vziať nevie ináč osohu, než chúďa
že nechá driemať, kým on posmešným
tým úškrnom a chladným pozorom
ak sprevádza tak sprevádza ti sladkých,
ač nesmyslných vecí stá a stá,
čo obcovania vôňu stvárajú.
CATULUS
Naozaj, jedna takáto tvár vrhne
na poesiu celých sdružení
zámrazy zásteru. Kto vzpiera sa
očarovaniu chvíľočky a nedá
si duše zajať prívalu, ten ver’
ni dobrým nenie človekom i bár
by drepel doma.
HIPPIA
Vskutku, obávam
sa temer, že sa neborákovi
už lapil mor, čo plieni mesto.
ADAM
Preč s ním,
s tým smutným obrazom! Hej, piesničku
nám, rozpustilú pieseň; ktoráže
z vás najkrajšiu je v stave zaspievať?
HIPPIA (spieva).
Vínom, láskou, chasa,
nikdy neochváť sa.
Aroma iné
každej je čaše,
a opoj, sladký ten opoj,
jak slnko hroby zapadlé,
bytie tak pozláca naše.
Vínom, láskou, chasa,
nikdy neochváť sa.
Čo deva, iným
kúzlom sa jaše,
a omam, sladký ten omam,
jak slnko hroby zapadlé,
bytie tak pozláca naše.
CATULUS
Ba užtoveru znamenite. Nuž
a ty tiež vieš dač, švárna Cluvia?
CLUVIA (spieva)
Ej, blázon bol vám svet raz, bláznom:
na lôžku Lukreciu prázdnom
jak galán prekvapil, jej ústa
nevzbĺknu, rozkoš mimo pustia;
nebeží nahá v bordel ona,
kov chladný vrazí v hruď a - skoná.
VŠETCI
Tešme sa, svet dnes múdrejší je,
tešme sa, v ňom že kruh náš žije!
CLUVIA
Ej, blázon bol vám raz svet: chvíle
netrávil Brutus v krásnej ville;
vzal meč, šiel v boj, sťa podlý robiť
tam žoldnier, a zač?… Za dobrobyt
hen ľudu, ošarpanca vekov;
a zaň i v poli z krvi stiekol.
VŠETCI
Tešme sa, svet dnes múdrejší je,
tešme sa, v ňom že kruh náš žije!
CLUVIA
Ej, blázon vám bol svet raz: šerom
mátalo v lebkách bohatierom,
za sväté mali, čo nám k smiechu;
a akby kto dnes vztýčil viechu
tú: v našich cirkoch miesta mu jest,
nám divadlo a šelmám újesť.
VŠETCI
Tešme sa, svet dnes múdrejší je,
tešme sa, v ňom že kruh náš žije!
LUCIFER
Hí! Cluvia, premôhlas’ Hippiu.
Rád bych bol tejto piesne básnikom.
ADAM
A ty nám nespievaš, čo si tak smutná,
Julia? Kol nás všetko raduje
a smeje sa, hľa. Hádam nechutí
ti pohova už mojich na prsách?
EVA
Ach, dobre mi tu, veľmi. Ale prepáč
mi, Sergiole, keď ma blaženstvo
vše vážnou zrobí. Myslím, ktoré sa
chichoce, ani nenie pravdivým.
I do najsladšej sa nám chviľôčky
primieša krupaj nevysloviteľnej
bolesti kejsi: asnáď tušíme,
že okamženie také kvietkom je,
a tedy uvädá.
ADAM
Ach, i ja cítim
čos’ takého.
EVA
A najtiaž ešte mi
tak spev a hudbu prijde poslúchať:
tu nenačúvam viacej slovám, úzko
ohraničeným, ale povodeň
ma hlasov kolimbá, sťa loď, i ten
mám pocit, jak bych vo snách spočívala:
na chvejnom zvuku do minulosti
kams’ zalietala diaľnej, slnnými
kde pod palmami bola nevinná
som, hravá, detinská; kde vznešené
i šľachetné tak bolo povolanie
tej mojej duše. Odpusť, blúznenie
je toto všetko, ligotavý mam
len vražby, ňouž sen horúčkový plane. -
Toť, bozkávam ťa znova - precítam.
ADAM
Preč s hudbou, s tancom, spríkrilo sa mi
to večnej slasti more! Trpkého
už prialo by si srdce. Do vína
mi paline, a žialo na ružové
rty, nad hlavu mi búrku.
(Tanečníci vzdialia sa; zbedákanie počuť zvonku.)
Čo je to
za bedákanie, ktoré do kosti
až preniká tak?
LUCIFER
Inu, streštencov
to niekoľkých včuľ práve vešajú,
o bratstve, právu tárajúcich snilkov.
CATULUS
Ba tak im treba, prečo v zátiší
si nesedeli doma, užívajúc
tam sveta a naň rúče popritom
i zabúdajúc? prečo pretriasali
záležitosti iných?
LUCIFER
Boháča
za brata chce mať žobrák: zameň však
ich oboch, a on povesí ťa na kríž.
CATULUS
I smejmeže sa tedy, chachotom
sa na neresti smejme, na moci,
na moru, ktorý mesto dežmuje,
na dopustení bohov každom! (Nové zhorekovanie.)
ADAM (sám k sebe).
Ten
mám poclt, jak bych vo snách spočívala,
na chvejnom zvuku do minulosti
kams’ zalietala diaľnej, vznešené
a šľachetné kde bolo povolanie
tej mojej duše. Nie tak, Julia,
si povedala?
EVA
Áno, drahý môj!
(Medzitým sa zotmilo. Popred portik tiahne pohrebný pochod s tibiami, fakľami a nariekajúcimi ženštinami. Celá spoločnosť ustrne načas v meravom mlčaní.)
LUCIFER (zchichocúc sa).
Jak vidím, dobrá vôľa zašla tu
za oblak. Ako? niet už vína, a či
sa vymíňaly vtipky, aby ich
i kyslému, ľaď, pánu bolo primoc?
Hm, veru vari pojal kohosi
strach medzi nami, abo ktosi priam
i pokajal sa.
ADAM (šmarí doňho svoj pohár)
Zkap, ak tomu veríš!
LUCIFER
No privolám ja hosťa nového
čo chviľa medzi nás. I predošlá
veselosť azda navráti sa s ním
s omladlým líčkom. Hejže! sluhovia,
hneď a hneď sem mi doveďte ho, ktorý
pri svetle fakieľ tade cestuje!
Len ponúkneme pohárom ho vína. - -
(Umrlca v otvorenej rakvi vnesú a položia ho na stôl. Jeho sprievod zastane v pozadí. Lucifer mu zazdravká.)
Pi, kamarát, mne zajtra, tebe dnes!
HIPPIA
Var’ skorej chcel by si bozk?
LUCIFER
Oblap ho,
a vykradni mu obol z jeho úst.
HIPPIA
Keď teba bozkávam, čo bych nie jeho?
(Pobozká mrtvolu. Peter apoštol vykročí zpomedzi zástupu.)
PETER APOŠTOL
Stoj, morovinu vsaješ do seba!
(Všetci desom zdupnejúc, zdvihnú sa s miest svojich.)
VŠETCI
Mor - hrúza - ta preč odtial!
PETER APOŠTOL
Mizerné
ty plemeno! ty chabé pokolenie,
kým na teba sa šťastie usmieva,
jak na úslní mucha, všetečné
tak, bezočivé, s chechtom rúhavým
po Bohu, ctnosti deptajúce. Ale
jaknáhle zaklope ti pohroma
na dverách, jestli mocný Hospodinov
prst sa ťa dotkne, ihneď zbabele
sa pokoriace, zúfajúce mrzko.
Či necítiš, že kára nebeská
ťa obťažuje? Pozri, pozri len
kol: mesto pustne, cudzí, surový
ľud šliape po zlatých ti siatinách;
riad verejný sa chlpí, nikto viac
nerozkazuje ani neposlúcha
viac nikto. Lúpež, vražda s vystretou
si chodia hlavou medzi pokojnými
príbytky, zápät bledá za nima
sa vlečie starosť, strmý stúpa úžas;
a z neba, z končín zemských, znikade
len nedochádza súcit ani pomoc.
Šak ver’ nies’ v stave všetkých rozkoší
bár opojom ten ohlas zchlácholiť,
čo hlbiny ti búri pŕs i smerom
k lepšiemu cieľu márne pudí ťa?
Uspokojenia šakže necítiš?
len hnus ti budí v hrudi pôžitok,
i utrápene ohliadaš sa kol
a pery tvoje brbcú: Všetko darmo,
ach… V drievnych bohov nemáš viery viac,
ti zmeraveli radom na balvany.
(Sochy bohov v tom rozpadnú sa na prach.)
V prach rozpadnú sa do jedného a
nového boha nenajdeš, čo z trosiek
by pozdvihol ťa opäť. Obzri sa
okolo, čo ti vlastne plieni mesto
silnejšie než smrť čierna! Tisíce
sa čeperia vhor s mäkkých pohoviek,
by Thebaidy pusté planiny
zaľudnatili húfmi divokých
anachoretov, hľadajúcich tam
pre otupený cit svoj, čo by ešte
ho podráždilo, vznieslo ešte ho.
Vyničieš, plemä zpanchartelé, hej,
smetené budeš s očisťujúcej sa
tvárnosti toho sveta šíreho!
HIPPIA (svaliac sa u stola).
Joj! beda mi, jak hrozná bolesť, pot
ni studený ľad, páľa Orka zas,
mor, och, mor - hynem! - Ako, bez podpory?
nik neopatrí, žiaden ma z vás, ktorí
ste so mnou toľký vzali pôžitok?
LUCIFER
Dnes tebe, zajtra mne, môj sľadúšok.
HIPPIA
Tak zabite ma, ináč prekľajem vás.
PETER APOŠTOL (pristúpiac k nej).
Nie, nepreklínaj, dcéro, odpusť skôr!
Ja opatrím ťa, ja a veliký
Boh, svätej lásky Božstvo večné. K nemu
sa povýš, aj! tou vodou omyje
si duša tvoja brud, a ku ňmu sa
sponáhľa. (Pokrstí ju z nádoby so stola vzatej.)
HIPPIA
Otče môj, mne - odľahlo. (Zomre.)
CATULUS
Ja ešte dneská odcestujem ver’
do Thebaidy; zhnusil sa mi cele
svet toten hriešny.
CLUVIA (pohne sa odchodom).
Počkaj, Catulus,
tiež odprevadím ťa ta. (Odídu.)
ADAM (zamysliac sa, postúpi do popredia. Eva ho nasleduje).
A ty si
tu, Julia? Rec, čo tu hľadáš, kde
smrť vytupila radosť?
EVA
A či nenie
i moje miesto totam, kde si ty?
Ach, Sergiole! koľko šľachetných
by si bol ozaj mohol citov najsť
tu v ňádrach tých, kde po pomíjajúcich
si iba kutal zavše rozkošiach.
ADAM
A v sebe samom takže. Aká škoda,
že tomu tak je! Biedne zahynúť
mať, malicherne - a až potiaľ trpeť -
Och, jestliže je Pánboh na žive,
(kľakne si a ruky zdvihne k nebesám)
a o nás dbá a moc má nad nami,
tak nový ľudský rod a novú vidu
nech na svet prinesie, hej: onoho,
by do odrodu novej krvi vlial;
tú zase, obor by mal poctivec,
sa vozvýš snažiť. Cítim, ošumelo
už všetko, čo tu bolo naším - a
dač nové vyviesť na svet, dať mu telo,
niet nám dosť síl. Môj Bože, vyslyš ma!
(Na nebi v slávokráži vynikne kríž. Zpoza vrchov uvideť zápyr horiacich miest. S končiarov polodivé čaty sostupujú. Zďaleka nábožný hymn zavznieva.)
LUCIFER (sám k sebe).
To podívanie trochu chrbát mrazí
mi; no či nemám preť sa s človekom?
Čo nevládzem ja, on to zrobí za mňa,
žart podobný už neraz videl som.
Ak kráž aj tíško zbledol oslavy,
vždy ešte zbudne hen kríž krvavý.
PETER APOŠTOL
Pán vyslyšal ťa. Otoč vôkol zrak,
zem zjalovelá začína zas rodiť.
Tí do medvedích koží odetí
barbarskí junáci, čo hádžu hlavne
na skvelé mestá, ktorých paripy
minulých vekov gniavia osenie
a medzi kostolnými stenami
opustenými stajne nachodia si,
tí zadovážia novej krvi prúd
do vycivených, oplasnutých žíl.
A ktorí v cirku hymny vyspevujú
v tom, kým im vzteklý tiger sápe hruď,
tí novú nesú ideu sem: bratstvo,
i vyväzenie jedincovo, ichž
mohutnosť spolná otrasie raz svetom.
ADAM
Ach, cítim, cítim, duša chce i iné,
než hnilé slasti puchlej na perine;
ten tichý odtok krvi srdečnej, to
slasť, akej čo by rovným? niet ho, nieto!
PETER APOŠTOL
I nechže ti je cieľom: sláva Bohu,
samému tebe práca. Osoba
je svobodná: môž’ uplatniť, kú vlohu
len v sebe chová krehká nádoba
jej, jeden rozkaz len sťa zlatá páska
ju ohradzujúc, zaväzujúc: láska.
ADAM
Nuž, hurá! válčiť, oduševňovať sa
za novú nauku tú! Budovať
svet nový, jehož kvetom bude ctnosť
rytierska, jemuž bude poesiou
však na podstavci pobok oltára
hneď povznesený žienský ideál. (Opierajúc sa na Petra, odchádza.)
LUCIFER
Ej, nemožnosť ťa nadchýňa ver’, Adam!
no hodné muža je i slávné, hádam.
Boh má to rád, bo všetkým úsilím
poháňa k nebu a v tom tuho tríbi;
a diablu zase zvlášť je rozmilým,
bo uvádza tak snadne do pochyby. (Ide za ním.)